Brácha

Ja svojho brata vážne milujem.

Ráno nejedol, pretože nemal chuť. Na obed 2 banány a piškóty, pretože nemal čas. Večer si urobil puding, pretože jeho žalúdok pišťal práve po tomto. Bol celý v extáze, keď bol konečne hotový a vtedy si v ňom všimol neidentifikovateľné zelené hrudky. Kvôli nemu umyl celú horu riadu. Ale ako praktik po mame a babke... "ale veď nevyhodím pol litra mlieka, nie? ".


Nevidela som ho viac ako mesiac. Ale o týždeň sa naňho vrhnem a hodím na zem. Som zvedavá, ako vyzerá po tých jeho pudingoch a experimentoch. Musíme ešte prediskutovať Pohodu, ukázať mu nové boty, po olievačke mu ukradnúť zajaca a do 2 rána riešiť celosvetové problémy.


Môj brácha....... to je pojem sám o sebe. Rodený flegmatik. Puntičkár. Slušák. Nepochopený umelec. Jedinečný exemplár, ktorý by chcel mať každý doma. Nie však vo vitrínke, ani nie na kľúčik, ale ako jedno veľké milované čudo, ktoré môžete objať, vybozkávať, oplakať a naplniť svojimi starosťami a radosťami.

Z rozprávok to nie je dobrý princ, ale ten ujko, ktorý stojí v úzadí, radí a vyžaruje z neho láskavosť. Ako malí sme ťahali vždy za jeden povraz. Mohla som oklamať hocikoho a akýmkoľvek spôsobom, urobiť hocičo zlé a nechutné, nikdy na mňa neukázal prstom ani jeho oči na mne nikdy nespočinuli obviňujúco.
Pamätám sa, že som sa často iracionálne (možno) bála, že niečo také dobré tu pre mňa nemôže existovať nadlho, že v tom musí byť nejaký háčik. Bol jedinou "vecou", ktorú som si neuveriteľne vážila a chránila. Iba jeho láskou som si bola istá.

Spomínam, ako sme sa potulovali po cudzích rozostavaných domoch, ako objavoval každú izbu, ako tie domy kritizoval a prepracovával vo svojej hlave. Bol ticho, ale jeho oči behali sem a tam, ruky sa mu nebadane pohybovali, ústa jemne pootvorené...... až som mala často pocit, že veci okolo mňa sa hýbu, poletujú, steny sa rúcajú a znova rastú, videla som ho, ako roluje starý koberec a vystiera nový, ako vešia nové lustre či maľuje strop.

Vraj vždy žil v inom svete. Ako zvykli hovoriť dospelí. Teraz si však uvedomujem, že ako obvykle, nemali pravdu. Nebol to iný svet. Len oni ho nechápali. Keď sa pozriem do spätného zrkadla, vidím, že minúty strávené spolu nikdy neboli poznačené prelínaním dvoch rovín, dvoch vesmírov. Hoc sme boli nehorázne odlišní, predsa sme boli na vlas rovnakí. Mohol hovoriť plynulou esperančinou, mohol dokonca aj mlčať, pochopila som.

Často mlčal. Mal rád ticho. Ja som ho vždy narušila rapotaním či vtipom, ktorý nemal ani hlavu, ani pätu. A keď sa zasmial, bola som v siedmom nebi. Tak je to dodnes..........

Mám rada jeho smiech, jeho vykrivenie pier, keď rozmýšľa nad niečim bezpredmetným, jeho vlasy, na ktoré je tak neskonale hrdý, jeho neuveriteľne modré oči, jeho taktické mlčanie, jeho trpezlivosť počúvať ma celé hodiny, jeho napínanie sánky, jeho široké ramená, jeho samotného.





Neexistuje NIČ, čo by som preňho neurobila. Pred niekoľkými rokmi som si do denníka zapísala vetu: "Robo je mojou odmenou, hoci nechápem, čím som si ju zaslúžila."

 Vyznanie

10 0 0 0 0

Komentuj

9 komentov k blogu