Uhladila si hnedé dlhé vlasy, napravila čelenku a prehltla. Ešte chvíľu. Zahľadela sa na jeho predlaktia a sledovala dráhy jeho viditeľných žiliek, svetlé chĺpky, silné zápästie a tmavú pokožku. Už hodnú chvíľu o niečom zápalisto rečnil, gestikuloval rukami, pohľad upretý niekde ďaleko za všetky paneláky, akoby ich ani nevidel. Sledovala, ako okolo neho mizne celé sídlisko, hojdačky, deti v pieskoviskách, samotný piesok, kvety, prechádzajúci sa ľudia, starí, mladí, zostal mu len číry horizont.
Ešte chvíľu. Nepočúvala, o čom hovorí. Len sa dívala, ako mu hnedé oči maľujú nebo, vymeriavajú budúcnosť, stavajú steny, búrajú zábrany. Si tak ďaleko. Chcela ho potiahnuť za cíp trička, ale bála sa, že by ten jeho nový svet v tých výškach padol a zrútil by sa na ňu. Si tak vysoko.
Pozorovala jeho dokonalé stehná v zelených menčestrákoch, lýtka, chodidlá v starých čiernych teniskách, z ktorých už vytŕčali nitky, gumené pásiky a šnúrky farbou splývali s látkou tenisiek. Nohy mu mimovoľne behali, pohybovali sa v ním udávanom rytme, hoci si to asi ani sám neuvedomoval. Kam chceš ísť? Udupával trávu, hlinu. A mňa.
Chvíľa sa vytratila.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár