Ďalšiu rundu na mňa!

Ryhy vrások zaplnila mejkapom, kruhy pod očami zatienili umelé mihalnice. Tlmené svetlá dodávali jej rozkysnutej postave ešte mäkšie tvary, ktoré však našťastie skryla za barový pult. Ktovie koľko rúnd by si objednali, keby vedeli, že je nohy obopínajú hnedé pančucháče s dierkou pod pravým kolenom a chodidlá si hovejú v ortopedických topánkach, ktoré jej kúpila dcéra na Vianoce?

Poznala prvých a dokonale rozoznala aj tých, ktorí odchádzali medzi poslednými. Vraj mali podobné črty tváre, mimiku a rovnako privierali viečka. Akoby sťahovali žalúzie a vyťahovali ich iba na to, aby dovideli na pohárik a na barový pult, ktorého sa dotýkali jej ruky. Vedela, že to ich drží nad drevenou podlahou. Jej ruky. Zo začiatku jej to lichotilo, usmievala sa, pri každej príležitosti si ich detailne obzerala, otáčala, hladila. Neskôr zistila, že je to len potreba chytiť bod a držať sa ho, aby nepadli na dno pohárika. Tak si ich prestala obzerať.

Boli aj nezabudnuteľné obrazy. Keď mladý chlapec vtrhol do lokálu a padol na zem. V na prvý pohľad drahom obleku a ešte drahších topánkach. Len šnúrky mal rozviazané. A oči podliate krvou. Takmer porušila etiku jej pracoviska a už- už ho šla vydvihnúť. Poznala, ako voňajú parkety.

A boli aj desne stereotypné večery. Keď niekto vytiahol zbraň a začal ohrozovať seba, málokedy ostatných. Dotyční zvykli zabúdať, že ostatní majú vo vreckách, za opaskami, v kabelkách rovnaké zbrane. Báli sa viac svojich kalibrov ako tých cudzích.

Naplnila pohár žene oproti a spýtavo, ako si na to už privykla, sa jej zahľadela na ústa. Žena pochopila a rozrečnila sa. Rozprávala o svojom detstve, o starých duboch za ich domom, o mladom Jurajovi, ktorý sa jej štítil, pretože mala krivé prsty, o škole, Martinovi, deťoch, kt. tak veľmi chcela mať, o zamestnaní, ktoré tak veľmi chcela milovať, o záhradke, o mäte a zázvore.
„Prečo ste tu, Klára?“
„Utopiť to šťastie, ktorého sa neviem zbaviť,“ uškrnula sa a poklopala po okraji skleneného pohára.

 Blog

11 0 0 0 0

Komentuj

2 komenty k blogu