Povedali mi, že tie dokonalé chvíľky sa budú vytrácať. Že ich vždy bude menej a menej. Keď minulosť leží v hrobe a budúcnosť ... tiež. Sú chvíle, keď zbožňujem len štekot psov, strakaté listy na jeseň, horúce dlaždice, deti na ihrisku, sedenie na skale, nazeranie do cudzích záhrad. Povedali mi, že to pominie.

Kam sa pominú šťastné okamihy? Veď nás v tej chvíli zmenia na nepoznanie, nemôžu sa predsa len tak vypariť. Musia sa niekde uložiť. Ako tukové vankúšiky. Obalia boky, stehná, ovinú nám ramená, uložia sa na brucho. Tie malé radosti sa dostanú pod nechty, o centimeter väčšie zasa do deravých stoličiek. A také, ktoré nám zmenia život, sa väčšinou usalašia v očiach. Niektoré okamihy aj rozdávame, tie z nás vyprchávajú cez rozšírené póry. Iné zachytávame chĺpkami na predlaktiach, alebo sa do nás dostanú cez lícne jamky a medzierkami medzi zubami.

Tie dokonalé chvíľky, keď nič sa nám nemôže stať, pretože máme niekoho, kto odstraší každú zlú myšlienku a chmáru. Tak obyčajná veta, ale ... občas sme šťastní

 Blog
Komentuj
Napíš svoj komentár