Hárem v Budapešti

Budapešt. Na každom kroku nájdete Ferenca Liszta a hlavne, je to mesto plné svätých Štefanov. Ak som zazrela koňa, automaticky som sa obzerala po „Ištvánovi“ a naopak. A ak to niekomu napadlo, tak „nie, socha Štefana nemala krivé nohy a ani kone neboli malé škaredé poníky“.

Docválali sme tam ako horda vysmiatych študentiek s jedným chlapom na čele, ktorého sme titulovali už na začiatku tejto odysey ako nášho šejka a seba ako početný hárem jeho manželiek. Po maďarsky sme vedeli len traja z ôsmych účastníkov zájazdu. Ostatní si maďarské hatlaninky vysvetľovali po svojom a vytvárali si zmyselne nezmyselné asociácie. Napr. D. si slovíčko „megvolna“ (to by bolo) preložila ako Meg je voľná. Po tomto preklade sa opraty radšej prenechali jazykovo zručnejším.

Svoju šikovnosť a obratnosť sme demonštrovali aj v hre Activity. O jednej ráno sa snažím posunkami vysvetliť slovné spojenie „útulný kút“. Kút bez problémov obecenstvo uhádne a keď sa začnem túliť k M. (a neprofesionálne na nich vybafnem, aby z toho urobili prídavné meno), víťazoslávne vykríknu „TÚLIACI KÚT“! Dokonca aj naše imaginácie boli poznačené poštátnicovými stavmi. Len tak sa totižto dá vysvetliť to, že keď na kartičke stojí „strčiť za klobúk“, slovenčinárky vyhŕknu „Pán horár má za klobúkom mydleničku“. Keď sa má vysvetliť slovné spojenie „piate koleso na voze“, hneď je z toho „Smrť chodí po horách“ a keď sa ukazuje klenba, je samozrejmé, že je to „Nebýva na každom vŕšku hostinec“. Ani hárem sa nezaprel. Pri „prasiatku na peniaze“ sa hneď ukazovalo na jediného chlapa v tlupe a hneď šlo hádanie ľahšie.

Prvý deň sme pešo pochodili, čo sa dalo, do pol druhej rána sme ešte obiehali nábrežie a vysvietené mosty a hľadali najoriginálnejšie lôžka bezdomovcov. Na druhý deň sme si zaplatili ten typický turistický „sightseeing bus“, aby sme videli čo najviac. Stále som sa z takých turistov smiala, pretože v našej rodine existuje nepísané pravidlo „ak môžeš pešo, nechoď autom“, ale za necelé 3 dni sa toho naozaj pobehať veľa nedá. Ale dá sa napr. stihnúť zmobilizovať stráž pred prezidentskou kanceláriou, ak sa pred blížiacim lejakom chcete ukryť pod striežkou, ktorá je za lankom a ktoré oddeľuje turistické časti od prezidentských. A čo, VIP pocity na 4 sekundy.

Hoci som sa nedostala do lunaparku ani do parku komunistických sôch a dokonca ani do múzea teroru, čuduj sa svete, nebolo ťažké ich presvedčiť, aby sme zaparkovali v synagóge. Náš španielsky – plážovo vyzerajúci židovský sprievodca nám toho vykecal viac, ako mal v repertoári a vyzeral, že ho to teší. Dokonca sme ho na krátko zatiahli do debaty o bývalom Uhorsku a problematiky „národnostných menšín“.

Keď sme v NZ čakali na „tragáčik“ do NR, cez stanicu sa prerútil nákladný vlak s obrovským rachotom, trúbením a vírením prachu. M. si zatvárala oči a zapchávala uši a ja som do toho hluku vykričala stres a únavu zo štátnic. A myslela som na to, že sa mi táto tradícia výletov po V4-ke začína páčiť.

 Blog

13 0 0 0 0

Komentuj

3 komenty k blogu