Jonathan

Ľudia ochabujú, strácajú elán. Blednú a šedá im vyhovuje. Vravia, že im ide k očiam alebo sa k nej hodí každá farba. Nechce sa im ohurovať, spôsobovať veľké okále uprostred ulice. Stačí im to, čo majú a hoci sa to časom stráca, zatvárajú pred tým oči, pretože nemajú chuť znova niečo loviť, pýtať, dostávať, kradnúť, oberať.

Akosi strácam chuť. Chuť vrhnúť sa medzi stránky, chuť napchať sa čokoládou či marhuľami, chuť pohádať sa s mamou. Bola som labužník. Kedysi. Mohli na mňa kričať od deviatej rána do desiatej večer, držala som sa ako kliešť. Milovala som Coelhove krátke príbehy a každú noc som snívala o Jonathanovi. Ako s ním raz uletím a vykašlem sa na kŕdeľ.

Na strednej som aj behávala. Boli to len malé súťaže medzi školami, ale keď som si obula bežky a postavila sa na dráhu.......... bola som šťastná. Zbožňovala som tie chvíle, keď som súperky nechávala za sebou, ale akosi zvrátene aj tie, keď ani za svet som ich nevedela dohoniť. Utekala som za niečím, nie pred niečím.

Kradla som úsmevy, smiech v očiach, brala som od ľudí aj to, čo mi dať nechceli. Ich smutné pohľady či farbu ponožiek. Nerobila som si zásoby, konzumovala som všetko hneď a zaraz. Všetko čerstvé s trvanlivosťou do. Odmenou za kradnuté služby mi bolo „všetko zlé sa na dobré obrátilo“, „žili spolu šťastne“ či „za horami, za dolami“ .

Chcela som byť čajkou, čo letí za niečím väčším a teraz sa mi nechce ani vzlietnuť...

 Úvaha

13 0 0 0 0

Komentuj

7 komentov k blogu