Dnes som takmer prepadla túžbe odstaviť auto na krajnici, vytiahnuť z neho mamu za vlasy, priviazať ju k bilboardu a odfotiť si ju. Namiesto toho som len zatínala zuby, až ma boleli sánky a pri každom jej slove som pridala jeden klik na volume rádia Expres. Dôsledkom jej učebného procesu mi zdochol motor, nedodržala som rýchlosť a ledva-ledva som trocha prirýchlo odbočila tam, kam som mala. Podotýkam, že moje vodičské schopnosti sa od jej líšia o jedno motorové zdochnutie a iný rok na vodičskom preukaze.
Ale to, že som za volantom nesedela viac ako rok a pohla som sa autom ladne ako laň, to pravdaže neregistruje. Ani to, že zo Šace do Košíc som šla bezpečne 90-tkou, hoci max rýchlosť je 100 km/h a nik ju nedodržuje. Ani to, že pri preraďovaní spolusediaci v prednej časti nenarazil hlavou do čelného skla. Ani to, že som pekne spomalila pred zákrutou. A to nehovorím o bezchybnom parkovaní (hoci auto som mala len po pravej strane). Že na mňa nikto nezatrúbil počas celej cesty? Kdeže! Ona netrúbenie nepočuje! Len pridrbané trúbenie!
Takže ešte raz sa pekne pýtam: Kto je za bezpečnejšie cesty a nižšiu úmrtnosť?
Úvaha
Komentuj
4 komenty k blogu
1
smoothman
28. 6.júna 2009 19:27
Mňa ešte matka pri volante čaká práve som si začal robiť vodičák a ako poznám tú moju, radšej to rovno nasmerujem do nejakej priekopy
3
mňa ešte viac štve, keď sedí na sedadle spolujazdca, tvár zvraštená v predposmrtnom kŕči, rukami sa držiac sedadla, lúčiac sa so životom .. a pritom ja vôbec nejazdím (až tak) zle!
4
Minulý týždeň sa mama ráno,keď sme išli k lekárovi a ja som šoféroval, prežehnala. Mne to prišlo nehorázne smiešne. Ale Ty len šoféruj Aj bez mamy
Napíš svoj komentár