Ráno sa zobudil v až nechutne symetrickej polohe. A prvé, čo mu prebehlo mysľou, bola myšlienka na samovraždu. Nie na vlastnú. Obyčajný akt samovraždy. Lieky, lano, nožík.
Prevalil sa na chrbát a asymetricky sa usmial. Zaryl zadok hlboko do vyležanej diery a päty do dreveného konca postele. Nesyčal. Nebola to smrteľná.
Kúsok sa nadvihol a znova padol. Mal chuť to urobiť znova.
Ďalej som sa nedostala, ale pointa je v tom, že o tom písal K.V. a ja cítim, že sme prepojení. Môžem byť prepojená s mŕtvym spisovateľom, že? O to viac. Vôbec by ma už neprekvapilo, keby som sa v ďalšej knihe dozvedela o sebe znova niečo zaujímavé. Že sa mi nabúral do myšlienok pred desiatkami rokov. Že písal o mne, keď som ešte ani netrieskala mamine do stien jej maternice, ani nerozťahovala jej vagínu svojou hlavičkou a plieckami. (Dúfam, že to nebolo nemiestne)
Ako je to možné?
A ako je možné, že niečo napíšem a zmysel to nadobudne až desať minúť po uschnutí "atramentu"? Akoby to nežilo, tie písmená, vety, nič z toho, čo som mala v hlave. Až keď sa to dostane von, nadýchne sa to a začne plakať a ja ich začujem. Tie písmenká. A budia ma v noci zo sna a ja im musím spievať, aby zaspali. Ale oni nikdy nespia.
Ako je to možné?
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
1
sarah_whiteflower
17. 4.apríla 2011 10:10
Pamätám si, že aj ja som raz mala spisovateľa, ktorý mi čítal myšlienky, respektíve som sa v jeho knihách nachádzala tak, až som mala pocit, že som choromyseľná. Takže si myslím, že je možné, že sme nejako vnútorne späté alebo čo, však vieš... s tými spisovateľmi. Akože rovnaké alter egá alebo tak
Napíš svoj komentár