Sotva by mi niekto rozumel. Mnohí to prežili a predsa je to niečo iné. Bolí a predsa nie. Každého inak a inde. Sotva sa nájde rovnaká boľačka. A nie vždy je niekto, kto ju pofúka. A nie vždy vánok zacelí.
Existujú vzdialenosti, roky, svetelné míle, kroky a dotyky. Čo nedajú sa prekonať. Ani rozumom, ani srdcom, ani taxíkom. Smejú sa nám do tváre za zamračenej noci, osvetľujú nám svojim úškrnom len tenký pásik z podlahy. A tam sa trpí.
Aj ľúbosť dokáže trhať vlasy. Vyvolávať sinky a opuchnuté členky. Aj ľúbosť dokáže divy. Písať rukami obete básne i piesne, ale tými istými hrdúsiť a priťahovať kravaty. A driapať sa na Eiffelovku a sadiť kôstky z mandarínok. Mnohé. Ale predsa prebolí. Aj sklamanie vraj prebolí. Aj ľúbosť sa zneľúbi a niekto ju okická kečupom. Stáva sa.
Prežívame. Svet i cestu. Vychutnávame si mandarínky, aby sme ich potom pochovali. A čakáme, kým zazrieme výhonok, lenže výhonok na nás zabudol alebo sa nás proste vzdal. Ale my prežijeme ... tak smutne dokonalo.
Blog
Komentuj
2 komenty k blogu
1
lubobs
11. 7.júla 2010 00:17
nadšne ano ano ano
2
No lebo to máš tak... sú výhonky, ktorým sme ľahostajní. Príbehy sa recyklujú.
Napíš svoj komentár