Kravaty

Nenávidím tie stavy beztiaže. Keď ma nič nepúta. Keď nie som ničím a nikým priťahovaná k zemi. Vznášam sa vo vzduchoprázdne a ľudoprázdne. Núti ma to lietať v oblakoch a vzďaľovať sa svetu. Potrebujem reťaze. Reťaze z ľudí! Laná, šnúrky, kravaty, šály, hocičo, čím si ma pripútate k sebe. Ja sa vydrhnem, pekne oblečiem, nahodím úsmev a vy predo mňa postavte tabuľku „She´s mine“.

Aspoň jeden dotyk za deň. Ani polievať ma nemusíte, hnojiť ani presádzať. Len ma presvedčte, že som naozaj tu, že nie som výplodom nejakej chorej mysle, že existujem. O nič iné neprosím. Nechcem byť zajačikom Beatrix Potterovej.

Už ma vyčerpávajú vlastné sny, vysnené svety, krajiny, kde je možné všetko. Tie neobmedzené možnosti ma okliešťujú a všetky tie vybájené situácie mi berú dych. Dych, ktorý mi chýba v reálnom svete.

Občas mám pocit, že nemám nikoho a niekedy mi patrí celý svet. A možno je človek naozaj ako prst, sám. A možno je to prirodzené a neprirodzené sú tie kravaty okolo členkov. Ja len nemám rada, keď v dlaniach nemám nikoho, iba vlastnú tvár...

 Úvaha

7 0 0 0 0

Komentuj

4 komenty k blogu