Sme krehkí ako porcelánové šálky. Vyrobené sériovo len pre citlivých ľudí a empatické tvory. Niektorí nás hodia o zem, v hneve, nemysliac, ako nás to triešti. Len úkosom sa zahľadia na črepiny a na lep musí sadnúť už niekto iný.

A vždy potrebujeme nejakú kávu či zelený čaj. Čo nás naplní a zanechá usadeniny. A z nich potom ako z popola povstane nový kvet. Ktorý občas prosí, aby mohol späť.

A sú aj medzníky. Keď musíme preskočiť nejakú priekopu. Priekopu, z ktorej zíva prázdnota. Mám rada preplnené šuplíky, nové zápalkové škatuľky, tehotné ženy. Pretože nenávidím prázdno. Chýba mi v ňom niečo.

Ktovie, či sa mi všetko len nezdá?

 Blog
Komentuj
Napíš svoj komentár