Lacné

Veď sú to len strany! Listy obyčajného papiera. Zažltnuté, staré, voňavé. Tak prečo sa ma dotýkajú? Ravic ide na maškarný ples. A mňa to ubíja. Príbehy, ktoré sa vám vryjú pod kožu. Nezmyselne, veď sú to len ...... Túžim, aby sa to už skončilo, aby sa vystrábil, zo všetkého. Možno by som bola radšej, keby zomrel. A predsa. Nezomieraj! Nech sa príbeh nekončí, nech naďalej môžem kradnúť cudzie myšlienky a zahaliť sa do nich ako do parfému. Raz, dvakrát sa v nich otočiť, nech sa mi zavlní lem sukne, ktorú nenosím, pokrčím plecia, objímem sa, pošúcham ramená, vdýchnem.

Obyčajné písmená. Ako hovorí Ravic- „lacné“ písmená. Zahaliť sa do lacnej deky. Strčiť pod ňu aj nos, nech vykúkajú len oči.

Sú chvíle, keď potrebujem ďalší pár rúk, keď tie moje nestačia, nestačia odbíjať samotu, ktorá na mňa číha. Beriem príbehy pod pazuchu a vnáram sa do Paríža. Obchádzam centrum a sadám s ním do kaviarne a objednáva calvados. Nie je pre mňa, ale to mi neprekáža. Keby som tam bola s ním, keby som sa mu dívala do očí, nevedela by som to, čo mi povie cez „lacné“ písmená. Bola by som ako Joan, ktorá tápe a nechápe ho. Ako Joan.

Utečenec. Nemá so mnou nič spoločné. Ani nehľadám spojitosti. To by bolo lacné. Stačí, že mi podal ruku a ja som cítila jeho prsty, studenú, mäkkú dlaň, akoby teplo a tvrdosť už vyprchali. Dotýka sa každého? Nie, nežiarlim, to by bolo ......

 Blog

15 0 0 0 0

Komentuj

3 komenty k blogu