Sedel na starom, vráskavom gauči, z ktorého vytŕčalo viac príbehov ako nitiek. A každý mal inú farbu, až sa zdalo, že hýri ako dúha. Starec mal tvár v dlaniach, vrásčitejších ako ten gauč. Keď rozprával, zvuky vychádzali spomedzi prstov, prečesané, zriedené, nechávali city v čiare života a nalepené na bruškách prstov.
„Tak veľmi chcela ísť na tú operáciu! Byť krásnou. Kvôli mne. Ale ona bola krásna!“ Zdôraznil slovo ´bola´.
„Mala jamky na lícach a vedela tak špúliť pery, keď bola nahnevaná. Tak roztomilo, viete.“
Strácal sa v tých dlaniach.
Pohniezdil sa a vykukol. Zložil ruky do lona a zhlboka sa nadýchol. Nitiek i príbehov. Znova sa ocitol v kúpeľni, na studených kachličkách, vedľa nej. Ktorá bola tak neskutočne krásna, až ho z toho bolelo celé vnútro. Dokonca aj spomienky na ňu vraj voňali a vznášali sa nad jeho nosom tak ladne ako sa vedela pohybovať len ona.
„Keď som jej držal ruku. Mala strašne mäkkú ruku. Neviem, či to chápete, vy ste taký mladý. Mäkkosť ruky nezažil každý. Prichádza vekom. Ako podušky. Alebo mačacie labky. Vankúšiky naplnené ňou. Rozumiete?“
Díval sa mi do očí, akoby od toho niečo záviselo. Keby som odpovedal záporne, asi by na tých kachličkách prechladol. Nepochopenie je studená vec.
„Áno, rozumiem.“
Blog
Komentuj
2 komenty k blogu
1
aenrel
12. 2.febuára 2011 00:53
to čo tu dneska je len zíram
Napíš svoj komentár