Stála tam hore, vo svojom srdci, a dívala sa dole. Musela skočiť, musela sa začítať do novín, do žiackych knižiek, musela jesť hranolčeky, piť dietnu kolu, vybrať veci z čistiarne, zavolať Katke, vyzdvihnúť deti, napísať maily, vybaviť advokáta, upratať dom, navariť a prezrieť úlohy.
Stála tam hore a mala pocit, že je dole. Že sa na ulicu díva z podzemia, kde ju udupali novinové stánky, fastfoody, banky, škôlky, notebooky, faxy, sporáky.
Chcela stlačiť refresh, možno sa to upokojí, možno sa to osvieži, možno sa dostane znova hore, aspoň tam, snívala, že bude raz nad vecou, ale vec je vždy nad ňou. Často z nej sneží, mrholí a jej stierače sa pomaly, ale isto kazia. Skapínajú. Vypľúvajú dušu.
Raz sa pozbiera, raz, sľúbila. Hoc oheň dohára, hoc plyn dochádza, hoc náplaste na chudnutie sa minuli, ešte deň vydrží. Odškrtáva dni v kalendári. Červenou fixou. Deň po dni.
Všetko, čo vlastní, zrazu sa premieňa. Na maily „18+“ a ona má len púhych 15.
Stojí tam. Je na pokraji. Ale balansuje. Pre tých, ktorí tam sedia vedľa nej. V jej srdci. Kvôli nim.
Poznám jednu takú osobu. Keď sa na ňu pozriem, mám sto chutí k nej pribehnúť a podržať ju, hoci sa nekymáca. Plecia zvesené, trocha zhrbená, neisté nohy, trasúce ruky. Nik ju nerešpektuje, ani tí, pre ktorých trpela, ani čas, ktorý vždy zrýchli, keď sa k nej dostane.
Nestačia šaty a šperky od Diora, nestačí to, čo jej chýbalo, dokonca už nestačí ani slovo PREPÁČ…
Možno aj vy poznáte takú osobu.
Úvaha
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár
až mi je horko v krku, ako si to uvedomujem... ďakujem