Občas sa oblečie celkom „šik“ a vtedy neprotestujem, keď sa rozhodne ma sprevádzať. Dokonca Mu podržím dvere a žartovne ťapnem po zadku. Po ceste Mu hovorím vtipy, „galantne“ o 3 metre odstrčím tetu, ktorá Mu stojí v ceste či dokonca sa na 10 minút premôžem a započúvam sa do Jeho tatlanín o fudbale.
Ale keď smrdí ako skunk, vlasy nezoznámené so šampónom či hrebeňom a Jeho šaty by neprijal ani útulok, bojujem s Ním ako levica a usilovne Ho pchám do šuflíka. Zamykám, prelepujem, pečatím plastelínou. Len čo sa však otočím, znova stojí predomnou, škerí sa na mňa tým svojim bezzubým úsmevom a sliny Mu kvapkajú na moju podlahu.
Skočí mi do vrecka na kabáte a striehne na vhodnú príležitosť. Keď sa na mňa čo i len pozrie nejaký cudzí človiečik, už vystrčí labku.
Upodozrievam predavačky, že v obchodoch mi vždy úmyselne predajú tričká s nápisom: „Je to červík do kníh a bojí sa ľudí.“ a mám silného tušáka, že ľudia okolo mňa dokážu z jediného pohľadu na mňa vyčítať aj to, že zbožňujem babkin jablkový koláč.
Čím viac otázok, čím viac vtipov, požičaných farbičiek, prefotených poznámok, tým rýchlejšie sa ten mužíček driape z útrob môjho kabáta. Občas by som Ho rada zamenila, premenila, odčarovala. A začala odznova.
Úvaha
Komentuj
2 komenty k blogu
1
petronellka
22. 12.decembra 2008 19:51
uzasnéé
2
co na to povedat? Snad len, ze aj ja by som rad nieco napisal, keby sa mi chce . To je zase moj pribeh a moja spolocnicka - lenivost
Napíš svoj komentár