Moje Múzy pracujú výhradne na nočné zmeny, cez deň sú to len púhe odvary originálov. Celú noc usilovne drú a ráno sa zobúdzam s riťou plnou modrín. Niežeby mi to nejak vadilo, veď farebné pozadie nemá každá mladica v dedine, ale celodenné premiestňovanie s týmto handicapom si tiež vyberá svoju daň!
Keby som svojim Múzam mala dať mená, určite by sa volali: Lenivá, Pomalá a Zaspatá. Preto som aj mala problém na písomných maturách, kde mi stopky nastavili na krátke 2 a pol hodinky a podstrčili témy jedna báseň.
Cítili ste sa už niekedy ako vrece plné nápadov, pulzujúci, tikajúci ako časovaná bomba?
Srdce vám pumpuje každým úderom celý príval písmen, každé písmeno trafí jednu bunku, tá vrazí do druhej, tá zasa rozkmitá tretiu... Pri tejto symfónii sa hlásky vlejú do jednej masy a tá vám preteká tepnami a vypĺňa každé skryté zákutie vášho tela.
Ste celý popretkávaný pavučinou myšlienok, až sa sám v sebe nevyznáte. Viete iba jedno- musí to von!
Vtedy mávam pocity závisláka a môj smäd uhasí jedine papier a pero. Tuha sa pohybuje až nebezpečne rýchlo a ako zmyslov zbavená dávam do súvisu toaleťák a kávu, petrolej a kozu, horčicu a Aristotela, acidko a zebru... Nakoniec z toho vznikne taký brak, až mám slzy na krajíčku a úsmev na perách.
Moja Múza ma navštívila po prvý krát asi v 2 alebo 3 ročníku na základke. Do rúk mi nadrúzgala imaginárneho psíka, pohľad nasmerovala na les a asi potiahnutím prasačieho chvosta donútila toto úbohé zvieratko zakvičať, až padala omietka.
Tak vznikol môj prvý príbeh "o psíčkovi, ktorý sa stratil v lese a našiel si priateľov".
Najvtipnejšie však je, že moje inteligentné priateľky u mňa pôsobia asi trocha pridlho. Prispôsobujú sa už totiž môjmu telu, hormónom a hlavne predmenštruačnému syndrómu. Vtedy som citlivá a občas napätá ako struna. Zrazu slečna Lenivá na mne začne "brnkať" a ja vyludzujem prvé tóny. Pridať sa spevom mám striktne zakázané. Vraj to upcháva ich umelecké póry.
Raz mi povedali, že navždy ostanú starými dievkami a že sa nikdy nevydajú. Asi som ich nakazila svojim krotkým feminizmom. Hlavné je, že mi sľúbili, že ma nikdy neopustia.
Ale dá sa veriť Múzam? Či to nie sú tie najnáladovejšie stvorenia v našej hlave? Či nežijú práve ony v tom rozprávkovom svete, kde všetko je klamlivé? Či práve ich neposielame v pravidelných intervaloch do cvokhausu s príkazom rýchleho uzdravenia, pretože bez nich sme bezradní?
Zatiaľ veľa otázok nekládli. Zostáva mi už len dúfať, že ich nikdy nenapadne vyšmotkať z tej starej truhlice mapu, aby zistili, v akej to hlave sa nachádzajú...
To by bol prúser
Úvaha
Komentuj
2 komenty k blogu
1
jillie
10. 6.júna 2008 11:40
Ked ma moja muza kopne, tak ma to len trochu stipne, moja muza ma so mnou vela prace,ani jej nezavidim...
Napíš svoj komentár