Ako Atlas. Len ramená mám menšie a šiju útlejšiu. A tak nezvládam. Aspoň nie včera. Prestala som počítať návštevy uzavretých "jedenapolkrátjedenapolmetra" priestorov. Kde bruškami prstov sa snažím vyčítať morzeovku z toaletného papiera. Správu. Posolstvo. Návod.

Na pár minút, ani neviem, koľko ich bolo, som mala pocit, že mi z ramien a lopatiek vyrastá nový svet. Taký, ktorý je na mne závislý a ktorý sa živí z mojej miechy. Chcela som ho udržať, hrbila som sa naschvál, sťahovala plecia, klonila hlavu, ronila slanosť, veď soľ nadnáša. I tak sa mi však z ramien sypal prach. A ja som sa zľakla, že sa mi rozpadáva svet. Na prach. A ja nemám perie ani zobák, ani dlhý krk. Čo ak ho znova nezložím? Kam sa podejem?

 Blog
Komentuj

Komenty k blogu

1 
fotka
tvaroh  11. 8. 2011 21:10
človek zvládne všetko, sa hovorí.
Napíš svoj komentár