Tak rada by som zdolala ten múr z plechoviek a rozbehla sa za ním. Objala ho a nechala sa mapovať. Vŕtať mu hlavou po jeho bradou a dýchať na krk. Obtierať sa lícom o rameno a rukami žmoliť látku jeho trička. Jeho hruď. Moje oči. Jeho dlane. Moje rebrá. Jeho stehná. Moje prsty. Jeho smiech.
Preniknúť do neho a stať sa jeho súčasťou. Aby ma neopustil. Aj keby chcel. Bola by som ním, jedno srdce, jedne slzné kanáliky. Zvnútra by som ho hladila po rebrách, po pľúcnych vakoch, šteklila hrudný kôš a dráždila hlasivky. Dýchala na žilky a zaspávala za šumu krvi. Budila sa, keď vytiahne viečka a usalašila sa v jeho pohľade. Až sa mu zahmlí zrak a spomenie si na mňa.
Nie, nechcem jeho. Chcem to, o čo som sa pripravila. O čo som pripravila jeho. Chcem pocit. A ramená. Nie jeho. Od neho len pocit.
Blog
Komentuj
3 komenty k blogu
2
myslím, že komentár nadomnou to vystihol dokonale! A presuň to inak a nie do záchodu!!! Je to veľmi, veľmi, veľmi dobré. A neviem prečo, nechcem ale viem, že to čo tu je napísané je aj kúsok mňa na papieri... Píšeš to čo cítim, len na papieri (v blogu) sa mi to páči viacej.
Napíš svoj komentár
A tak to vystihuje aj mňa...
A ROZHODNE to nepatrí do záchoda.
Do srdca to patrí... a zo srdca to ide.