Nechcem zomrieť sama. Niekto mi chytí zvráskavenú ruku a potichu jej zaspieva. Nechcem, aby život šiel ďalej, žiadne panta rei, musí sa zastaviť, hladiť ma, obviazať hodvábnou stužkou a tíško mi šepkať, že ma miluje.

Nechcem zomrieť ráno. Keď vychádza slnko. Keď sa všetko rodí, ja nemôžem usínať. Dobrú noc mi priať, keď svet sa zobúdza zo sna.

Nechcem ľutovať, že zomieram. Nechcem žiadnu slečnu vílu, ktorá mi ponúkne 3 želania. Len rovnú cestu a jeden smer. Značky s odbočkami vytrhnúť zo zeme, za chrbtom mesto a pred sebou pláň.

Nechcem zomrieť rýchlo, len pomaly a bezbolestne. Cítiť, ako opadávajú listy mojej knihy, na všetkých stoličkách, láskach, papučiach čítať NAPOSLEDY, ovoniavať sentimentalitou napustené obliečky a krájať vzduch svojimi slzami.

Nechcem, aby Smrť bola púhe zastavenie srdca. Prajem si, aby to bola ozajstná Poludnica. Erbenova a Jakubiskova Poludnica. A byť aspoň raz v živote odvážna. Pozrieť sa Jej do očí, vysmiať nemoderné háby a vidieť zmätok v Jej tvári.

Nechcem, aby po mne ustlali posteľ, uhladili periny, spálili šaty a otvorili okná. Smrť ma neodnesie, ale čerstvý vánok vymaže každý môj krok.

 Úvaha
Komentuj

3 komenty k blogu

1 
fotka
neway  13. 12. 2008 21:24
nechci vobec zomriet.
2 
fotka
jogadorr  13. 12. 2008 21:28
clovek nikdy nechce co musi..
3 
fotka
jillie  15. 12. 2008 14:38
smrt je konecne a v podstate aj najlepsie riesenie na unik
Napíš svoj komentár