Možno som si iba obalila ideály mäsom, svalmi, šľachami a pokryla to dermou. V obchoďáku som nakúpila oblečenie a o polnoci svoj ideál navliekla do ponožiek. Do vrecka zelenej vetrovky som potajomky strčila budík a presvedčila samu seba, že to tiká jeho srdce. Vybrala z úst cukrík a potrela ním jeho pery. Možno mi zostali lepkavé prsty. Sklenené guličky do očníc a zafarbené štetinky z kefy na bradu. Bruškami prstov som prešla po lícnych kostiach a nechtami potiahla po sánke. Palcom pošúchala po čele a ceruzkou vyryla pár čiar. Ihlou na pletenie „uplietla“ vejáriky vrások okolo očí a možno vatovými tyčinkami pokrúžila v ušiach. Zdá sa, že som ho stvorila. A donútila ho objať ma.
Už ma môžeš pustiť. Už som si ublížila dosť.
(Nikdy nezabudnem, ako si mi tikal, aby som sa vrátila.)
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
1
sarah_whiteflower
17. 11.novembra 2010 21:48
Nádherné!!! Neuveriteľné, už dávno som nečítala niečo tak básnicky povedané, tak ucelené a vyjadrujúce hlavnú myšlienku... to nie je iba také hocičo pospájané... toto má myšlienku... dostalo ma to!
3
Som si pustil akože tú onú pesničku, ale prepol som prístroj na rádio a tam Ďurinda a nevedel som, že aká súvislosť, že láska a teraz už viem, lebo som to prepol a som spokojný aj keď ty nie. Veď uvidíš.
4
ja už som ti hovorila ako milujem tvoje blogy a tento to iba potvrdzuje
Napíš svoj komentár