Až nechutne symetrický vzťah. Hádky a lásky. Začiatok a koniec. Niekde pozlátko, niekde odhalené surové mäso. Bol to ich prvý vzťah a snažili sa ho chovať v perinke. Tvrdili, že oni nie. Nikdy. Že nikdy sa neskončí tak. A mali pravdu. Tak nie.
Skončil (alebo začal?) sa párnymi karafiátmi a skleným pohľadom na sypkú hlinu. Prešiel ju vlak spolu s ním. Už nejestvovala. Aspoň pre daný okamžik. Myslela len a len na počiatok ich vzťahu, v ktorom sa miešal rušeň a koľajnice a námestie a jeho oči. Rušeň mal oči a koľajnice po nej chniapali. Námestie sa blýskalo a pískalo a dymilo.
Videla hlinu, zeminu, kamene, hrudy, mach, háveď, blato. A myslela na neho, na seba, na vlak, na doktorov, na záhradku, na jeho posteľ, na svoje ihlice na pletenie, na jeho hlas, na svoj krik, jeho vlasy, jeho vôňu, jeho pohyby, svoje kolená, svoje vyhrážky, jeho hnedé okále, modrú šiltovku, na svoje červené bodky, jeho pery, predlaktia, na jeho škatule, ktoré si nestihol odniesť. Na svoj plač a plány a jeho prosby a klamy. Len nie na prázdne miesto, ktorú ju pohltí a ona zmizne.
Na jeho sny, o ktoré ho obrala. Riadila ten vlak? Nevie si spomenúť.
Blog
Komentuj
7 komentov k blogu
3
No proste je to úžasné, čo ti budem hovoriť A tiež ma absolútne dostal začiatok, aby som bola trápne sa opakujúci element
Napíš svoj komentár
vďaka.
a naprosto dokonalý prvý odstavec.
ten zvyšok vlastne tiež, ale nebyť prvého odstavca, tak ma to nevtiahne.