Dieťa sa vymanilo z náručia, nemotorne, tvrdo, ako zo spomaleného filmu, nekvalitného, čierno-bieleho a sikajúceho. Pomaličky sa nieslo nahor, rozhadzovalo paprče a uvoľňovali sa mu plienky. Hlavičku si otočilo smerom dole a jednu nohu vystrčilo žene, ktorá ho chytila cez zábradlie. Druhou rukou zabraňovala malému loziacemu dievčatku, aby sa k nej priblížilo. Chlapček sa chechtal a mrmlal nezrozumiteľné zvuky, rúčkami napodobňoval vtáčika, ktorého videl včera v ZOO a krv sa mu pomaly nahrňovala do hlavy. Žena bola bledá, nevedela ho vytiahnuť, dlaždičky jej chladili holé kolená, dievčatko za ňou sa dobýjalo k zábradliu, ťahalo za sebou veľkú žltú plyšovú kačku a netrpezlivo omieľalo dookola „Lobko, Lobko, Lobko“. Z obývačky sa niesol hlas Bambuľky a v kuchyni vrela voda. Telefón drnčal a žena snívala o nemožnom. Slzy sa jej kotúľali po tvári, hnev, bezmocnosť, strach, nádej, že je to len mora.
Chlapček sa prekoprcol cez zábradlie a sledoval prázdne uličky pod ním. Fascinoval ho blikajúci výklad na druhej strane. Mama pobehovala po kuchyni, kričala na Janku, neustále sledovala hodinky. Malý muž s ockovou kravatou v ruke naťahoval pršteky k svetielkam, vyhadzoval nožičku cez tú kovovú barierúru a poskakovalo na druhej nohe.
Kravata sa mu vyšmykla a tvrdo dopadla na chodník. Zdalo sa mi smiešne, že z oblohy padajú kusy oblečenia, asi manželka vyhadzuje manžela. Zasmiala som sa a zdvihla oči k paneláku.
Vymyslený príbeh
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár
titusik vs. ...:d.D ale kedže bol tvoj blog skôr,tak som ti dal prednosť
ešte si to chcem porečítať..akože ešte trikrát,lebo raz je málo