Bola tu aj včera, vnárala si ruky do hliny, suchej a studenej. Kreslila do nej obrazy, prikladala si ju k tvári a ovoniavala ju. Chcela vedieť, či robí správnu vec. Či hlina JU bude mať rovnako rada ako ona. Musela JU pochovať, inak by ju opustilo niečo iné. Jedna vec za druhú, vraj treba strácať, aby sa iné našlo, len kto vie, či to nájdené bude lepšie, ako to odvrhnuté. Ešte raz vzala za hrsť sypkej hliny a púšťala si ju do druhej dlane. Takto sa s ŇOU rozlúčila ona, zajtra bude pohreb pre verejnosť.
Dnes tu stojí znova. Ešte stále cíti zeminu medzi prstami. Za ňou zástupy priateľov, s vreckovkami a smutnými očami, nechápavými pohľadmi, odmietavými, ale aj nahnevanými výrazmi. V tmavých šatách, od hlavy po päty, v ruke s dáždnikom pre prípad.
Kňaz odriekal formulky, ktoré ONA už nepočula, láskavo sa JEJ prihováral, s nádejou, že je to za správnu vec. Hladila škatuľu a prstami sa JEJ snažila pretlmočiť súcitné a povzbudivé slová.
Kňaz zašepkal amen, akoby sám prežíval muky. Stromy a vietor zaspievali rozlúčkovú pieseň a keď doznela, vložila škatuľu do hrobu. Chlapi začali na ňu lopatami kopiť hlinu. Po tretej dávke hodila karafiát do vnútra, obrátila sa a odišla za ním. Dúfala, že jeho manželka ho nezdrží doma príliš dlho, ona ho potrebovala viac. Mala za sebou dlhý deň, práve totiž pochovala svoju hrdosť.
Vymyslený príbeh
Komentuj
6 komentov k blogu
1
yeya
11. 7.júla 2009 22:07
zaujímavé veľmi, páčilo sa mi to...
3
tak nazov ma dosť vystrašil, reku nejake nešťastie? hovorim si, že jeden sa narodi(Riško) a druhy zomrie, nič sa neda robiť. ešteže som to dočitala do konca...veľmi pekne, take metaforicke, aj ja občas pochovavam svoju hrdosť a potom ju vyberam z hrobu, hoci ešte poriadne ani nevychladla. snaď nerobim niečo proti Bohu?
4
to bolo geniálne, metaforické a neuveriteľne pravdivé....si si narazila ženáča?
6
super sa to čítalo neočakávaný koniec síce smutný, ale aj o tom je život
Napíš svoj komentár