Hoci som na Hrade už bola párkrát, doterigali sme sa tam aj tentoraz. Aj tu som však musela lapať po dychu a ako formula sa vyhýbať nemeckým a japonským turistom. Že keď ste už na Hrade, tak si chcete obzrieť Prahu aj zhora? Taký prd! Veď vy neviete, že na to nie je čas? ! A tak ako jediní medzi obdivujúcimi turistami sme vyzerali ako obyvatelia Hradu, ktorí sa náhlia do práce a nestíhajú tramvaj.
Staromák sme prebehli, dokonca aj Orloj zacinkal a my sme sa ani neobzreli. Robo sa len po celý ten čas umáral, pretože ani za svet nevedel prísť na meno toho kostola na Malostránskom námestí. A keď sme už pri Malostránskom námestí............ prišla som na to, že aj veľké veci dokážu byť neviditeľné. Narazila som totiž do jedného veľkého Angličana. Ale tak hlasno a prudko. Ako vo filmoch, do jeho brucha, viete.
R: Si slepá? !
N: ON ma nevidel!
R: Takže ty jeho áno! Nevieš sa uhnúť? !
N: Tak JA som ho nevidela!
R: Ty si nemehlo!
(Nikdy mu nič nie je dosť dobré! )
Hoci odsudzujem držanie zvierat v klietkach a pol hodinové zízanie len na jeden exemplár, ZOO som just navštívila. Panda nebola v klietke, koza čakala asi štvorčatá, tiger obedoval, slon kakal, jelene mali ruju, tučniaky mali rodinný zraz a vtáky boli nehorázne nudné.
Domov som cestovala už s bratom a tentoraz autobusom. Maximálne nepohodlie však vyvážila stewardka, ktorá mala asi najoriginálnejšiu pózu pri spaní. Najprv hlavu medzi kolenami, takmer až na podlahe. Potom hlava zaklonená dozadu a ústa dokorán roztvorené. Nakoniec hlava v 90° uhle doľava a raz za čas jemné chrapčanie. Brat z nej o 2 v noci dostal záchvat smiechu. Druhý záchvat naňho prišiel vtedy, keď sa šofér stratil asi počas hľadania skratky a došli sme na nejakú poľnú cestu. A tretí, keď šiel na záchod a uličkou sa predieral ako prekážkovou dráhou . Keď sa vrátil, tak mi rozprával, ako mu nesvietilo svetlo a svietil si hodinkami a ako bol upchatý záchod. Ďalšou veselou príhodou preňho bolo, keď som o pol šiestej budila stewardku, že sme už v Prešove, že by to mala oznámiť cestujúcim. Povedala „v poriadku“ a hlava jej odkvecla znova dozadu.
A znova sa mi potvrdila teória, že z dovolenky si človek, chce či nechce, odvádza neoceniteľné poznatky. Tak napríklad, teraz som zistila, čo chcem byť, keď budem veľká. Revízorkou! Lebo naháňajú hrôzu a ľudia sa pred nimi trasú. Tak mi už nikto nepovie, že som malý špunt! Budem mať vážnosť!
A dozvedela som sa aj to, ako Česi vychovávajú deti. Pepa a maminka sa zastavia pri zmrzlinovom stánku a chlapček má náhodou ukazovák na pistáciovej:
V ČR: „Pepínek, pistáciovou ti nedoporučuji, co takhle čokoládovou nebo citron? “
A nakoniec milá príhoda s tetou v synagóge pri kupovaní lístkov:
R: Dvakrát študentský, poprosím.
T: ........................ English? Spanish? French?
R: Slovak?
Skutočný príbeh
Komentuj
Komenty k blogu
1
mirkova
12. 8.augusta 2009 11:19
ježíííš...ja ti to tak závidím....ja som v Prahe ešte nebola...a hrozne by som chcela ísť
Napíš svoj komentár