Prečo nestrihám?

Mám pocit, akoby som bola na míle vzdialená od ľudí. Som s nimi každý deň a predsa mi chýbajú. Vyhýbam sa im, aj keď po nich túžim. Bojím sa ich, hoc občas mám chuť na nich skočiť.
Prečo sa ich bojím? Prečo mám strach zo zblíženia? Prečo 10x meriam a strihať sa aj tak neodvážim?

Je na to nejaký liek? Okrem harmančekového čaju s dvojitou dávkou vodky. Je pravda, že vtedy hodím reč aj so samotným Draculom, ale na druhý deň už sotva pokecáme o jeho detských komplexoch či umeleckých sklonoch.
Občas mám tendenciu od seba odohnať ľudí. Podvedome sa stránim blízkosti, že ma niekto spozná, že niekto zistí moje obľúbené číslo.

Ako malá som žila vo svojom vlastnom malom svete plnom rozprávkových bytostí a nereálnych situácií, bola som presvedčená, že keď zatvorím dvere a zatlčiem okná, upchám komín a zabarikádujem zadný vchod, nič sa mi nestane. Nenechala som však žiadnu škárku voľnú, cez ktorú by sa ku mne mohol dostať vzduch.

Odháňam od seba ľudí a potom zisťujem, že mi chýbajú.
Dá mi niekto číslo na psychiatriu? Vopred ďakujem.

 Úvaha

2 0 0 0 0

Komentuj

3 komenty k blogu