Prvé dojmy z cudzieho sveta

Je to miesto, kde v kostole dieťa prosí o lacnejšie baterky do autíčka, kde na autobusovej stanici starší pán kričí do telefónu: „Volám Mars, volám Mars!“, kde na cintoríne nájdete náhrobný kameň s odkazom: „Na predaj“, kde počet áut konkuruje počtu obyvateľov SR a kde sa prednášky pre 200 ľudí snažia vopchať do 20-miestnej triedy.

Nitra je však krásne mesto, imponuje mi aj vzájomná vzdialenosť „životne dôležitých“ budov a úprimnosť knihovníčok ( dievčatká, vy neviete čítať ). Na intri sa dostanem len 3 spojmi, takže si našťastie nemusím pamätať veľa čísel. Zo začiatku sme sa riadili podľa orientačných bodov ala rozostavaná budova, neviditeľná budova, sivá budova, tesco a „tam, kde sme videli toho fešáka“. Došli sme aj k záveru, že vtipne myslená poznámka „autobus má číslo vpredu aj vzadu kvôli tomu, aby sme vedeli, ktorý nám práve ušiel pred nosom“, má svoj hlbší zmysel.

A internát? To sa proste musí vopchať do nového odseku.
Mole, chrobáky, podivné motýle, stena, do ktorej sa nedá zabiť klinec, diera v posteli, sprcha oproti dverám, jeden stôl a 3 stoličky pre 4 holky, žiadna prípojka na internet, záchod, ktorý zatopil pol miestnosti, TV na kľúčik, večierka do 24:00 a výťah, ktorý sa zasekáva. A keď sa dievčatá nad nami náhodou sprchujú, presakuje strop.

Lovestory o Mirande a Tomovi som zamenila za Pravidlá slovenského pravopisu a babkine bryndzové halušky za suchý žuvačka-rožok.

Prvý týždeň som sa cítila ako rozbalená Deli tyčinka. Odhalená, sama a bola mi zima .
Mám jednu rozprávkovú knižku, z ktorej mi v pamäti utkvel jeden obrázok, ako dávali zajačiky svoje zasadené mrkvičky pod sklenné zvony, pretože im ich niekto žral a nevedeli, ako inak ich uchrániť. Asi aj ja som bola doteraz pod takým zvonom, chránená pred votrelcami, vždy napapaná, teplo oblečená a nevedomá v ekonomických mišmašoch. Ale z jedného dňa na druhý ma spod toho zvona vyšklbli a zabudli dať rukavice, naliať teplý čaj do termosky a nadopovať vitamínom C.

Našťastie som si vychytila zlaté spolubývajúce a jedného „sprievodcu“, ktorý mi spôsobil otlaky na nohách. Kvôli nemu som sa však prvý týždeň nestrácala každý deň, našla si kníhkupectvá, videla Nitru zhora a často aj v nočných hodinách, počula úžasnú hudbu, smiala sa na komikoch a spolu s ním premrzla na kosť. A to všetko za dva týždne.

Viem, chýba vám tu niečo sentimentálne, tak šup ho sem......


Doteraz som si kamarátov nehľadala vo svete, ale celý svet som nachádzala v priateľoch. V ich úsmevoch, pohľadoch, v ich náručí, v ich domácich úlohách a desiatach. Teraz som na inej planéte a najprv si všímam okolie, až potom bádam a hľadám spriaznené duše.

Odmalička som chcela byť spisovateľkou a práve sa mi naskytla príležitosť napísať vlastný príbeh. Dostala som čistý papier a kedže som na úrovni malého dieťaťa, namiesto pier ma zasypali hordou pasteliek. Žltou namaľujem spolubývajúce, zelenou krík pod oknom, kde hádžem čudne sfarbené ovocie, hnedou Teóriu literatúry, ružovou každovečerné diely Priateľov, čiernou vrátnika, krvavou budík a to ostatné sa len teraz vyfarbuje ........

 Vyznanie

2 0 0 0 0

Komentuj

Komenty k blogu