Jeho knihy žijú. Medzi stránkami som dnes našla pohľadnicu. Starú, asi zo 70-tych rokov. Šumpersko. Ktovie kde to je. Jitke Rusnákovej z Púchova od Majky. Mám Jitkinu knihu. Ktovie či aj Jitku tak očarili tie vety. Obyčajné „Odtiahol ruku z vypínača“, „Len zelený kameň v prsteni bol priveľký na to, aby bol pravý“, „Padala v tme ako hviezda a zhasla až na hladine Seiny“ či „Pretože je noc, alebo ak chcete, preto, lebo sme všetci iba takými poletujúcimi iskričkami vo vetre“.
Poletujúce iskričky. Čítam riadky, ktoré písal pred 65 rokmi a mal v pamäti to najhoršie. Pijem šampanské, ktoré baby kúpili len tak z pasie, lebo sa im zapáčil obal. A teším sa na večer na náš posledný koktejl v Nitre. A poletujem myšlienkami. Áno, teraz, keď svieti slnko a Zoborské svetielka nestihli ešte vyčariť melancholickú náladu. Spolubývajúca nadáva na Aerosmith, spieva I need your love, honey, I need your love a druhá si z notebooku urobila kozmetický kútik.
„Nepočúval, čo mu rozprávala. Všetko to už poznal. Môcť tak byť sám – večný refrén života. Nebolo to ani horšie, ani lepšie, ako to mali ostatní. Veľmi veľa o tom rozpráva. Človek je sám, a predsa nie je sám. Odrazu tu boli husle – zneli kdesi v záhrade nad Budapešťou. Ťažká vôňa gaštanov. Vietor. Sny sadajú na plecia ako mladé sovy, ktorých oči sa rozsvecujú v súmraku. Noc, ktorá nikdy nie je nocou. Hodina, v ktorej sú všetky ženy krásne. Veľký, hnedý motýľ večera.“
Blog
Komentuj
7 komentov k blogu
3
Vitazny obluk, Cierny obelisk....moje oblubene... ....ale ani Simmel nie je zly
Napíš svoj komentár
ja mám v knižnici na štvrtej polici zhora, v sekcii T
odložené nálezy z kníh. Polovicu som už vzal domov.