Zanechávame stopy v piesku, ale odvlní ich morský príboj. Zmenia morské dno na nepoznanie, vravia starešinovia. Tí múdri ľudia, ktorí majú dlane plné nazbieraných mušlí. Lenže keď sa obzriem na pláži späť ja, vidím len pobehujúce deti, vystrašených rodičov a povievajúce slnečníky. A mušle, ktoré mi nepatria.
Bojím sa toho, čo odišlo. Odkráčali ľudia, odleteli vtáci, odplávali spomienky. A čím som teraz ja? Odpadli zo mňa ľudia, vtáky sú bez peria a spomienky sú pomaly priesvitné. Mnohí vravia, že čas na nás nanáša vždy nové a nové vrstvy. Tak prečo ja občas cítim, akoby som bola stále chudobnejšia a chudobnejšia?
Mám strach z tej hmoty, v ktorej sa teraz pohybujem. Môže ma pohltiť prítomnosť? Padne na mňa svet i celá spoločnosť. Jeden chybný krok a padnú strechy, vyťaté kmene, šapitó Cirkusu. A nezachráni ma Ona ani lastovičky, ani spomienka na minuloročné Vianoce. A už tobôž nie cudzie mušle.
Čo sa stane v roku 1984?
Blog
Komentuj
3 komenty k blogu
1
otvoreneokno
6. 11.novembra 2010 02:07
Nrávitsa!
3
Vrrrr! Ty si mi ukradla slovo šapitó, ktoré chcem už asi mesiac zakomponovať do svojej básne! Vrrr!
Napíš svoj komentár