Smrť

V jednej knihe som sa práve dočítala, že „Smrť nie je opakom života. Smrť je jeho súčasťou.“

Je to ako keď som počas nákupov vhodila svoj ňufák aj do Kiky a so sadou príborov pod pazuchou a s kastrólikom zaveseným na prste som pobehovala v oddelení lámp, potom pri vázach, pohárikoch, sklenných nepotrebných čačinách a neuvedomovala si, že môj malý kastrólik, taký labilný, môže hockedy štuchnúť do nejakej vecičky a HUPS budem musieť vyriecť ja.
Všetko je okolo mňa, ale netýka sa ma to. Všetko sa hýbe, ale don´t touch me, please. Všetko rastie, ale ja ostávam malá. NIE! Všetky tie lampy, guličky, vázičky, poháriky... všetko je to mojou súčasťou, všetko môžem jediným kastrólikom rozbiť.

Čo je opak života? Smrť predsa. Kedy zomrel on? Včera.........

Oveľa ľahšie je pozerať sa na vec tak, že smrť je koniec, bodka, zvučka na konci filmu. Aspoň máme pocit, že nás stihne len raz a ešte máme čas. Ale nie, smrť dýchame, so smrťou tancujeme, smrť nám podáva kávu, smrť maľuje náš portrét na Karlovom moste.

V ďalšej knihe sa píše, že vždy, keď zomrie niekto iný, mal by to byť pre nás veľký deň, pretože to znamená, že smrť sa nám vyhla.

Ale P. Coelho tvrdí, že „jedine ten, kto dokáže prijať smrť, je pripravený na život“.....

 Úvaha

1 0 0 0 0

Komentuj

3 komenty k blogu