Prvý skvost, ktorý Jej daroval aspoň imaginárne, bola návšteva miesta, ktoré Egypťania nazývajú rodiskom celého sveta, ktorého dejiny trvajú vyše 1300 rokov... Amonov chrám v Karnaku. Amon bol bohom vetra.
Ako pomaly prechádzali sieňami, chodbami, zacítil jemný vánok v inak celkovom bezvetrí. Nozdry sa mu naplnili vôňou balzamov, olejov, čerstvého sladkého vína, chrumkavého chleba, pšenice, šalvie, slnkom prehriateho piesku, životodarnej vody Nílu. V tej vôni sa niesol aj pach prepracovaných otrokov, švihajúcich bičov, tichých oplzlých nadávok, monotónnych modlitieb, pľúca Mu nasiakli vôňou tajného milovania.
Zovrel jej dlaň pevnejšie, snažil sa preniesť do Jej tela všetky tie pocity, ktoré práve prežíval, arómy, ktoré vdychoval. Nepocítil odozvu. Nič to, vravel si, chce to čas.
Ukázal Jej každý kameň, vylovil každú štipku histórie, preložil každý hieroglif. Rozosmieval Ju vtipnými príbehmi o faraónoch a eunuchoch, púštnych ťavách a pyramídach.
Čím viac Ju vťahoval do minulosti, tým hlbšie sa do nej vnárali a zrazu sa pred nimi objavil chrám, Téby, Egypt v plnej neodolateľnej kraáe. Okolo nich sa zvŕtalo pár otrokov, traja veľknazi dôstojne preplávali popri nich, vnímali posvätnú prítomnosť bohov... Anupev, Hor, Usire, Eset, Seth, Hathor...
A vo chvíli, keď sa už takmer dotýkal jemných ovínadiel na tele múmie, ozvala sa Ona: "Neznášam vietor, strapatí mi vlasy!" Vystrúhala ospravedlňujúcu grimasu a pridala aj nevinný detský úsmev. "Zariadim." Odvetil On.
Nezamýšľal sa nad tým, čo robí, jednoducho prikázal a nebolo už vetra. Vlasy sa Jej dostali do pôvodnej polohy, pery sa zvlnili v príjemnom úsmeve a nadchýňala sa, aký je svet hneď krajší, pokojnejší. "Už žiadne tornáda, hurikány, odviate strechy, trieskajúce okná, len si to predstav!" Žiarila. "Zbohom príjemný vetrík uprostred spaľujúceho leta, dovidenia vetrík, ktorý si mi donášal, čo práve varí mama." Pomyslel si.
Vymyslený príbeh
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár