*stužková

Stužková mojich detí. Ešte predtým, ako som začala učiť, prišlo mi slovné spojenie "moje deti" ako oslovenie žiakov trocha teatrálne. Po vyše 3 rokoch, odkedy ich mám, už viem, ako to naozaj je. Inak ich proste nenazvete. Ak triedny učiteľ nezrastie s triedou, nepatrí k nim. 

Nevravím, že sme nikdy nemali ťažké chvíle... práve naopak. Prednedávnom som im vravela, aké boli ťažké začiatky. Ako ťažko si ku mne hľadali cestu, aj keď si to možno ani neuvedomovali. V ich treťom ročníku sa to začalo uvoľňovať, náš vzťah strácal napätie. Nezmizli prekážky, neznamenalo to, že sme nemali problémy. Riešila som všetko možné i nemožné, mnoho vecí som nevyriešila, mnoho som pokašľala, často som skončila s tvárou skrytou v dlaniach, z rôznych príčin, občas s plačom na krajíčku, inokedy frustrovaná, niekedy rezignujúca... A potom sa zo zadnej lavice ozvalo: "Nemračte sa, p. profesorka" a vy nemáte na výber, musíte sa usmiať. 

Jeden učiteľ raz povedal, že preňho stužková nie je dôležitá, skôr maturita. Nevedela som, vtedy čo si o tom myslieť. Po včerajšku áno. HOVADINA. Bola to slávnosť. Nie úspešného ukončenia stredoškolského štúdia. Skôr slávnostný vstup. Vo svojom príhovore som vravela rodičom, že maturanti sa v takýto deň zvyknú oháňať frázami typu "opúšťame svet detstva" či "vstupujeme do sveta dospelosti". Myslia si, že sa uvoľňujú od rodičov. Mnohí z nich sa ocitnú stovky, možno až tisícky kilometrov ďaleko. Ale pravdou je, že až teraz ich začnú potrebovať naozaj. Hovorím z vlastnej skúsenosti. Keď som študovala na druhej strane republiky, občas som zavolala mame len preto, aby som počula jej hlas. Pre mnohých vysoká škola nebude znamenať dospelosť, ale len prechod k nej. A mnohí už nikdy nebudú súčasťou takého spoločenstva, akým bola trieda. Práve naopak, zistia, že svet je veľmi osamelé miesto, hoci sa každým dňom preľudňuje. Len málo z nich sa s tým stotožní, mnohí budú trpieť, lebo si to vysvetlia zle. Ja len dúfam, že si za stenami mojej triedy, za múrmi našej školy, nájdu ľudí, hoci aj málo, ktorým budú môcť veriť. A áno, viem, že existuje mnoho mladých ľudí, ktorí na strednej škole skôr trpeli a po nej sa našli medzi tými správnymi ľuďmi. Viem.

Trocha som však odbočila. Chcela som len povedať, že aj táto tradícia niečo znamená. Chceme ňou možno iba povedať, že sa začína niečo nové, že nasledujúce mesiace budú iné ako predchádzajúce, že to celé vyvrcholí maturitou, pre mnohých prvou veľkou stresujúcou skúškou (ktorú takmer ihneď po jej vykonaní odhodia za plece a potom sa vrhnú do sveta, kde sa budú učiť, ako prežiť, kde si budú zabúdať kupovať toaleťák na internát a potom s tým budú musieť žiť, kde zabudnú zaplatiť za ubytko a budú to musieť riešiť, kde budú mať spolubývajúceho, ktorý smrdí či priateľku, ktorá si na erazme nájde pekného Španiela.

Baby sa krásne vyobliekali, mnohých chlapcov som videla 1.x v oblekoch (a viete, čo robí so ženami pohľad na chlapov v obleku... vo všetkej počestnosti pravdaže), jeden chlapec prvýkrát tancoval, dievča sa rozplakalo, lebo kvôli jej rodičom sme meškali s nástupom (šli sa zohriať do obchodného domu), chalan sa pred celým osadenstvom poďakoval dievčatám za to, že pripravili túto slávnosť, iný si ešte o 13-tej kupoval košeľu, ďalší žiak mi na tanečnom parkete tesne pri reproduktore niečo dlho hučal do ucha, z čoho som počula iba: "... a medzi nami je len 9 rokov rozdiel..." a tak dále. Myslím, že si túto stužkovú zapamätáme.

Nezabudnuteľným bol pre mňa tento večer aj vďaka rodičom. Mnohí za mnou chodili, aby sa mi poďakovali, lebo vidia, ako dobre vychádzam s ich deťmi, ako im rozumiem a ako ich mám rada. Je to neopísateľný pocit, keď vám mamička vášho žiaka povie: "Ďakujem, že ste." 

Zhodnotila som, že ak by som raz v budúcnosti mala svadbu, nebudem mať ani štvrtinu z tých fotiek, ktoré budem mať z tejto slávnosti. Naučila som sa nedotýkať sa vlastnej tváre, čo robím inak permanentne, pretože som nemala to srdce dotknúť sa ani kútila svojho oka, keďže kozmetička sa mu venovala asi 10 minút. Už viem, akou rýchlosťou dokážem vyštartovať k žiačke s tým, že vidím na ich stole fľašu vodky, nech ju okamžite odnesie tam, kde ju neuvidím. Spomínam si, s akou hrdosťou mi oznamoval chalan, že sa držali s alkoholom na uzde kvôli mne a ako som sa usmiala, keď ma následne potľapkal po chrbte.




Ich a moja prvá stužková  

 Blog

15 1 1 0 5

Komentuj

8 komentov k blogu