Ležal na zemi potiahnutej starým kobercom sivozelenej farby. Nahý na koberci sivozelenej farby. Bledý, hnevalo ju, že jeho telo vrastalo do koberca sivozelenej farby. Nevynikalo. Jej mimika sa ani nepohla, nezmenila súradnice. Len pohľadom a očami ako podšálkami brázdila po jeho corpuse. Chodidlá, vyšportované lýtka, tmavé chĺpky, jazva, stehná, kus zvädnutého mäsa medzi nimi a brucho...
Pokožka brucha rozpáraná symetrickým rezom od koreňa penisu až po úžľabinku medzi kľúčnymi kosťami tesne pod krkom. V biológii nikdy nebola dobrá, ale rúrkovité tvary derúce sa von z útrob jeho tela jej až príliš pripomínali črevá, ktoré videla na obrázkoch v učebniciach. Zrazu sa tá masa vnútorností začala jemne vlniť. Pristúpila bližšie k znetvorenému telu a dívala sa, ako sa tempo nerovnomerne mení. Masa sa pomaly rozdeľovala ako Červené more a z jej dna sa vynárali neidentifikovateľné predmety. O niekoľko sekúnd prišla na to, že tie predmety sú vlastne ľudia. Rovnako nahí, ale neboli takí bledí. Vyzerali dobre živení, so zdravou farbou, hoci ich pokožku pokrýval sliz a akási tekutina. Prvá bola žena, za ňou nasledovali traja muži, malé dievčatko a ďalšia žena. Vystupovali z neho a nohy kládli na nevýrazný starý koberec. Obzerali sa okolo seba s neskrývaným údivom a ju si ani nevšimli. Za druhou ženou pokračovala promenáda ďalšej várky.
Prišlo jej ľúto. Jeho, že už v sebe nemá pulzujúcu krv a ich, že tú krv majú na chodidlách.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
1
radiophonic
3. 6.júna 2011 00:00
Systém musí fungovať!
Napíš svoj komentár