To vzduchoprázdno bolo také ťaživé, až jej napínalo pľúca. A v zrkadle hľadala svet, ktorý by ju nebolel. Vedela, že Ivana ju čaká v spálni. Mala ešte asi dve minúty, kým sa začne znepokojovať a zakričí jej meno cez celý byt. Písmeno po písmene sa k nej doplichtí a privanie so sebou vôňu pomarančového čaju, jej brezového šampónu a akvarelových farieb. Až hmatateľne cítila zelenú. Zelenú na svojom tele, na bruchu, na bedrách. Žltú pod prsiami a na kľúčnych kostiach. Fialovú.

Mala ešte trocha času. Kým sa Ivana vymoce z teplých páperových perín a bosá dôjde až k nej. Na pár sekúnd sa v jej očiach mihne prekvapenie, ale rýchlo ho prekryje úsmevom a predstierane ležérnym opretím sa o zárubňu dverí. Prekríži si ruky pod prsiami a bude čakať na reakciu. Aj nevinné spustenie viečok si vysvetlí po svojom a dodá mu až nadpozemský význam. O pár dní ho určite zveční na plátne.

Pár sekúnd a bude sa musieť usmiať, chytiť ju za boky a dlane pomaly posúvať nahor. Perami sa priblížiť k jej ústam, vypustiť vzduch a pobozkať ju na ostrú sánku. To všetko pomaly a bez náhlenia. Pretože tak to má Ivana rada. Potom si ju pritiahne k bedrám a raz prirazí. Pustí ju a odíde do spálne.

Teraz si však ešte užíva tých pár chvíľ. Pohladila si brucho a predstavila si, že tam je ten svet.

 Blog
Komentuj

Komenty k blogu

Napíš svoj komentár