A prekonala detskú obrnu. Je postihnutá.
Je ťažké o nej písať.
Neviem, či to má byť úvaha, denník, spoveď alebo skôr obžaloba. Mám však otázku: Ako sa líši ICH svet od toho NÁŠHO?
Erika má pečeň, pľúca, žalúdok (za troch), vaječníky. Ako ja. Ale koho to zaujíma? Či nie je zaujímavejšie civieť na nesúmerné nohy, pokrivené prsty, počúvať nezrozumiteľnú reč a smiať sa na opakovaných neúspešných pokusoch správne si zaviazať šnúrky?
Prečo každého zaujíma obal, keď darček je vo vnútri?
Boh daroval človeku 6 zmyslov: zrak, sluch, čuch, chuť, hmat a šiestym zmyslom je zmysel pre krásu. Tie ostatné vieme stratiť, ale tento sa nás drží ako kliešť a ani keby sme chceli, nevieme sa ho zbaviť.
Obklopujeme sa vecami, ktoré lahodia oku, počúvame hudbu, ktorá "chutí" sluchu, kupujeme kvety, ktoré pošteklia každý nos, varíme jedlá, ktoré sa rozplývajú na jazyku a obliekame sa len do najjemnejších vláken, ktoré hladia pokožku. A keď máme chuť usmiať sa na celkom cudzieho človeka, podvedome si vyberieme "toho s krajším chrupom".
Od mamy som vyzbrojená nedostatkom trpezlivosti, jej gény to pochytili od dedka atď...
Hanbím sa za to, že jej neviem povedať denne viac ako 2 pekné slová, že sa neviem donútiť pomôcť jej na toalete, že na ňu zrúknem, len čo povie niečo nezmyselné, že sa na ňu nepozriem, keď je sama, že jej neviem stisnúť ruku.
Zamkýnam pred ňou svoje dvere.
V akých farbách si pomaľovala ten svoj svet?
Občas mám pocit, že je ešte stále dieťaťom, ktoré "prestalo dospievať".
-rozžiaria sa jej oči, keď jej pomiešam jahody s cukrom. Je vo svojom živle, keď si ju otec doberá, dvíha ruky, keď sa babka vracia z návštevy, má rada pyžamá so zvieratkami...
Nie je však kruté hodiť dieťa medzi dospelých? Akokoľvek sa dospelý snaží, už si nikdy nedokáže spomenúť, ako staval svoje vzdušné zámky, ako si ležiac v tráve hľadal medzi oblakmi celý svet, prečo mu čísla nič nehovorili, ako sa bál strašidiel.
Aké je univerzum postihnutých ľudí? Je to iba fádna každodennosť? Prežívanie zo dňa na deň? Čakanie na malý záblesk, ktorý by aspoň na pár sekúnd ožiarilo ich škatuľku, v ktorej žijú?
Majú na tej planéte mestá? Alebo len púhe lazy? Nakupujú v obchodch? Vynašli už internet? Poznajú hodinky či kompas? Žijú sami alebo...?
Nič o Tom svete nevieme, ale silou sa im snažíme nanútiť našu "ideálnu" predstavu. Jeden model. Akoby sme na každom kroku nehlásali- NEOBMEDZENÉ MOŽNOSTI !
Keď plače zdravý človek, bolí to. Viete si predstaviť, ako bezradne sa vtedy musí cítiť postihnutý?
Zdravý inteligentný človek 21. storočia si nevie rady s bolesťou. Ako sa s tým má vysporiadať ten "slabší"?
___________________________________________________________________
"Len jeden div je väčší ako more, a tým je nebo. Len jeden div je väčší ako nebo, a tým je vnútro ľudskej duše." (Victor Hugo)
Blog
Komentuj
4 komenty k blogu
1
scooty
14. 6.júna 2008 08:46
No neviem preco, ale viem o com rozpravas . Asi to bude mojou sestrou. Je zlata, mila, pritulna, slinta ako psicek a ma 25 rokov. Stale nas uci nieco nove. Vdaka nej vnimame niektore veci inak ako ostatny. No vie niekedy aj nastvat. Hoc je 21.st., ale vzdy si myslim, ze verejnost o nich skoro nic nevie a ma taky tichy strach.
2
to poznám, ten strach mám občas aj ja Ale som rada, že ju mám,ako si vravel, pomáha to nám zdravým pochopiť mnohé.
3
Vela ludi takyto ludia desia, pretoze oni nezapadaju do ich idylickeho zivota. To je tak, v zivote vidime len to co chceme a tym abnormalni ludia nepatria. Sme svine...
4
je to smutne no zial cosi pravdy na tom je ... odtahujeme zrak od vozičkarov, ludi bez pravej ruky, lavej nohy, desi nas pohlad na styri prsty a ak ide oproti nam "čudák", radsej prejdeme cez zebra pas na druhu stranu ... obdivujem ludi, ktori sa dokazu zmysla pre krasu zbavit a pomahat tymto jedincom
Napíš svoj komentár