Krásne to škrípe. Koliesko o koliesko. Zapadá zúbok do do priehlbinky, zapadá i prachom, padá i do priekopy. Mátožný stroj, ktorý občas desí a občas upokojuje svojim neustálym bzukotom.

Niekedy mám pocit, že som v úli, kde to bzučí, mihá, žije, rytmicky pulzuje. Zavriem oči a pichá ma ten život zo všetkých strán.
Inokedy ako keby niekto šťukol vypínačom a zrazu je väčšia tma ako keď zavriem oči a nič nevidím. Hapkám, tápem, slzím a narážam do nábytku. Ak je, pravdaže, nejaký nábytok v úli. A keď sa opäť rozsvieti neónka nad mojou hlavou, som doudieraná, plná modrín a preklínam tmu, bezmocnosť a toho, kto ma ta vrhol.

Záleží vôbec niekomu na tom, koľko siniek zdobí moje telo? Akými farbami hýria moje stehná, aké sú dotlčené chodidlá a koľko rebier mám narazených? Vždy sa zdá, že áno. A vždy sa zdá, že nie.

Len vyhýbať sa pästiam. Pästiam v tme. A občas i nežným dlaniam vo dne.

 Blog
Komentuj

Komenty k blogu

1 
fotka
divinatoire  26. 11. 2010 14:16
Úl, spájajú sa mi s ním tak príjemné asociačné vlákna, ďakujem za tento článok.

(Raz by som ich chcela mať, tri bzučivé)
Napíš svoj komentár