Východniarka smeruje na západ

Vyrastala som v tej časti SR, kde nenájdete cestu bez dier, kde sa sa v zime šetrí plynom, kde vám naši tmavší spoluobčania strkajú rúčky do vrecák, „aby si zohriali ruky“, kde o investoroch a novej diaľnici sa len traduje. A o pár dní sa sťahujem tam, kde nezamestnanosť je o 80% nižšia ako na východe, kde ľudia majú vlastnú reklamu „letisko Viedeň iba na skok“, kde fráza „kde líšky dávajú dobrú noc“ sa používa iba v rozprávkach, kde natáčali dokonca aj Eurotrip .

Už vidím tú rozlúčku: babka narieka a horekuje nad malou Nikolkou, ktorá si nevie uvariť ani halušky, mama kričí, že som zabudla Isic, otec sedí za volantom a čaká na mňa, brat v Prahe píše sms-ku, nech sa mi darí a nech sa nestratím hneď prvý deň. Bratranci a krstný mi len pripomýnajú, nech si rýchlo nájdem nejaký pajzel a nech im pozbieram telefónne čísla od prváčok.

Brat keď bol menší, obehal všetky tábory, akoby tam sľubovali chlast zadara, ale mňa mama púšťala tak nanajvýš k nemu na návštevu. Z toho vyplíva, že moja posteľ nevychladla ani raz tak nastálo, moje hračky nikdy nekričali za mnou: „vráť sa nám, vráť“ , ani som si nemusela zvykať na „nebabkine“ jedlo a dokonca som si ani nepísala tie pekné pohľadnice „stretneme sa na budúci rok, zatiaľ ukry fľašky“.

A teraz................. veľké mesto, malý Titúšik a intri s jednou chladničkou pre 30 ľudí.
Ledva som sa naučila, ze „šestka“ ma hodí pred Dargov a „R-ko“ k Optime a teraz sa mám prispôsobovať novému cestovnému poriadku, znova hľadať úsmevy pre vodičov, bo na každého platí iný, znova hľadať najlacnejšie bebe-keksy a Ob-čka, zvykať si, že železničná a autobusová nie sú 20m od seba, v Pantha rei si opäť hľadať regály, zas a znova sa strácať v uličkách, postarať sa o to, nech ma nemajú za blázna, keď v antikvariáte strávim 2 hodiny len ňuchaním starých kníh......... Prosím? Že som staromódna a sentimentálna? Tak to ste ma ešte nevideli pritláčať si o 1 v noci na hruď macíka od mamky a nad pivom premýšľať o „dávno stratenom detstve“ .

Len mi to pripadá čudné, že po 19 rokoch si mám zvykať na nový pach izby, nové vŕzganie podlahy, ťažko zatvárateľné okno, vypadajúcu kľučku, skrývanie spotrebičov, fotky na nových miestach, nový výhľad a krik mamy cez telefón. A keď sa raz za pár týždňov vrátim „domov“, parametre mojich nosných dierok budú prispôsobené iným vôňam, iným pachom, iným obrazom a inému tichu.

Aké to je, keď máte zrazu 2 domovy?


Člověk je doma tam, kde si pověsí klobouk.
(Jan Werich)

Domov jsou ruce, do kterých smíš plakat.
(Miroslav Válek)

 Úvaha

7 0 0 0 0

Komentuj

11 komentov k blogu