Zabúdal, nie zabudol

Niekde tam ďaleko ste nechali jednu svoju čiastku a naivne ste si mysleli, že sa o ňu bude niekto starať. Viete...... polievať, presádzať, hnojiť, hladkať a tak. Boli ste presvedčení, že keď ste tam nechali 3 tričká a pár gatiek v šuflíku, docielite, že budete na dvoch miestach súčastne. Ale nie nadarmo sa to realizovalo jedine v rozprávkach.
Ak na vás niekto zabudne, prebolí to, je to ako keď vám zabodnú vidličku do nohy. Bolí to sakramentsky. Ale keď na vás niekto zabúda, ak niekto práve realizuje ten proces, podobá sa to zabodnutiu vidličky do nohy, ktorou ešte pokrúžia, povyťahujú, znova zapichnú a vás donútia sa na to dívať.

Akoby ste prestali trocha existovať. No možno len jedna vaša časť, napr. noha, ale aj to sa považuje za handicap, nie? A priznajme si to, život bez nohy nie je poskakovanie ružovou záhradou.

Keď niekto zabúda, Univerzum mu v tom pomáha. Dotyčný ide nakupovať. Univerzum strhne všetky Katkine podobizne z téglikov od yogobely, zmaže ju z výkladných skríň a donúti ju nekývať z očí okoloidúceho. Najhoršie však je, že Katka sa naozaj vytratí z téglikov, výkladov a z očí neznámych.

Zabúda sa na vás a vy to viete. Aj keď ste na tisíc km od nich. Pretože začínate blednúť. Gumujú spomienky na vás, ktoré sú však vašou súčasťou a tak gumujú aj vás. Stávate sa priehľadnými, strácate svoju identitu. Vymazali už jeden váš gombík na košeli, uvoľnili vám kravatu, zrolovali ponožku, odtrhli drdol na čapici a odfúkli opasok.
Čím viac myslí okupujete, tým ste silnejšia osobnosť. Keď sa však raz začnete sťahovať z týchto hláv, baliť kufre, vezmete si dokonca aj svoju zubnú kefku, vaše JA bude už len slabnúť a slabnúť. Už nebudete môcť bez pochybností povedať, že ovplyvňujete celý svet.

Kľudne môže vzniknúť rozprávka: "Bolo jedno dievčatko....., ktoré žilo šťastne, až kým sa na ňu nezabudlo."

 Úvaha

4 0 0 0 0

Komentuj

9 komentov k blogu