Keď mám dosť mesta a jeho vysokých budov a preplnených Potravín a cudzích pohľadov a tie nespočetné varianty sukní a blúzok a ponožiek a tenisiek, vtedy si sadnem. Lenže do izby vtrne spolubývajúca a tká mi pred očami ďalší príbeh a ja sa zas a znova zamotávam a rýchlo sa točím. Rýchlo.
Musím nechápať svoje pocity, aby som niekoho zmiatla a dostala to, po čom túžim? Mätiem? Alebo len zametám. Zametám smietky, kúsky zo seba, z teba, odlúpenú farbu z podlahy. Ako dlho potrvá, kým sa rozpadnem? Až kým neopadne omietka z nášho domu alebo musím počkať do jari budúceho času? Chýba mi to, čo zo mňa opadlo alebo to, čo na mňa ešte nik nenalepil?
Pozeral sa na hviezdy a cítil, že im niečo chýba. Nestačil Mu len pohľad, ktorý medzi ne hádzal, chcel sa tam hodiť celý. Chcel NIEČO. Či hviezdny prach alebo zem po ktorej kráčas. Ale stále dostával niečo iné. Raz výprask, inokedy Tesco leták v schránke.
Blog
Komentuj
2 komenty k blogu
1
divinatoire
15. 8.augusta 2010 00:09
Napíš svoj komentár