Už od rána som sa akosi úchylne dotýkala všetkého horúceho a pchala rúčky na najteplejšie časti domu. Šálka s horúcim čajom, kanvica s vriacou vodou, teplá saponátová voda na umývanie riadu, vyhriata rúra, mamine dlane .... Aj teraz si medzi vetami triem ruky a dýcham na ne. Ešte pred niekoľkými hodinami som kľačala pri kozube môjho krstného a nechala plameňom, aby zo mňa vyťahovali ten otrasný chlad.
V druhej polovici septembra však má prísť babie leto a končeky prstov už nebudú ako kúsky ľadu. Lenže čo keď je chlad hlbšie ako v článkoch prstov ... Možno tam len vnikol do tela, posúval sa po dlani, tiekol cez ryhy, žily na zápästí, predlaktím, opantal nám ramená, balansoval na kľúčnych kostiach a bez opýtania nemilosrdne vrazil do srdca? Čo ak? Ako ho vytiahnuť, vysať, vylákať?
Triem si dlane.
Občas mám nutkanie natiahnuť si na srdce termo ponožku, obmotať okolo neho šál a podložiť mu riťku takým tým teplým vankúšikom. Alebo ho trieť medzi dlaňami. Nechcem tým však povedať, že som chladná mrcha. Len mám pocit, že mám na ňom vrstvu ľadu, takú lesklú a hladkú, až sa na ňom neustále šmýkam a neviem nadobudnúť rovnováhu. A keď si na ten ľad ľahnem, aby som zistila, čo je pod ním, vidím ničovaté nič. Maximálne tak zamrznuté konáriky a bublinky.
Možno keby sme rozmrazili naše vnútro paradoxne v takomto otrasnom počasí, už nikdy by sme nemali starosti so studenými končekmi prstov či červeným ľadovým nosom.
Blog
Komentuj
3 komenty k blogu
1
johnysheek
31. 8.augusta 2010 23:46
Napíš svoj komentár