Keď raz nastane koniec sveta a tým nemyslím ten komerčný na budúci rok, ale taký ten vymodlený a prirodzený, nebudem už predsa počuť tikot hodín. A budú vlastne hodiny tikať? Predstavila som si Zem bez ľudskej príťaže, bez pohyblivých kabátov a poskakujúcich čiapok s brmbolcami, bez fúzikov a príčeskov, bez hrkálok a rozbíjajúcich sa vzťahov. Budú aj vtedy hodiny tikať?
Odídu ľudia, odíde aj život? Vzduch sa už nikdy nerozvíri a ticho bude drásať bubny, čo ostali po majiteľoch? Svetlá budú svietiť dovtedy, kým žiarovka nevyhorí a sviečky horieť dovtedy, kým sa vosk neroztopí? Naozaj nás „prežijú“ stroje a hliníkové plechovky?
Necháme tu všetko, na čom nám záležalo a za čo sme bojovali. Sme presvedčení, že bez toho sa nezaobídeme a že je to našou súčasťou. Keď sa však my vytratíme, naši verní neživí spoločníci sa na nás vykašlú a nechajú nás odísť do večných lovíšť.
Proste je to deprimujúce, keď si pomyslím, že my odídeme a hodiny budú tikať.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
1
majuri
27. 3.marca 2011 12:33
fuj!
Napíš svoj komentár