Keď som sa konečne odlepil od okna a otvoril som dvere z mojej izby do kuchyne, zostal som prekvapene stáť. Na moje počudovanie ma neprivítal ani milý úsmev mami ani žiadna uštipačná poznámka otca. Bol tam iba list položený na stole na ktorom stálo že rodičia museli odísť náhle do nemocnice za tetou.
Opäť som sa prilepil na okno a sledoval ako malé vločky snehu dopadajú na zem. ,, Paráda, čo ? " ozvalo sa spoza mňa. Bol to hlas môjho brata ktorý práve vyšiel z kúpeľne. ,, Hmm" odpovedal som sucho.
,, Čítal si ten list ? " opýtal som sa po osviežujúcej rannej sprche. ,, Áno. Len by ma zaujímalo ako sa tam cez ten sneh dostali." odpovedal zo smiechom brat. Pokračovala každodenná ranná rutina a mohol som sa vybrať do školy.
Cestou do školy som rozmýšľal nad rôznymi otázkami ale zrazu ma prepadol nepríjemný strach. Strach ako keď cítite že sa má stať niečo zlé. Chlad. Presne to je to čo som pocítil v blízkosti mojej hlavy. Chcel som sa otočiť ale silná chlapská ruka mi v tom zabránila. Môj strach sa v tú chvíľu zmenil v narastajúcu paniku.
,, Kráčaj " ozvalo sa. Keďže som nemal veľmi na výber tak som kráčal. Bol som v akomsi kŕči a nevedel som zo seba vydať žiadny tón a už vôbec nie nejaké slovo pomoci. Nechápem. Sme na chodníku pri hlavnej ceste a nie je tu nikto kto by mi pomohol. V duchu som preklínal celý svet no k čomu mi to bolo.
,, Doprava" padol rozkaz. Ocitli sme sa v malej uličke kde nebolo ani živej duše. ,,Mám ho. čo teraz ? .... Rozumiem. Počkám " krátky rozhovor únoscu ma len utvrdil v tom že nejaký psychopat ma chcel uniesť. Nasledovala klasická fráza z Hollywoodskych filmov - ,, Spolupracuj a nič sa ti nestane. " Jasné, už vidím ako si vykračujem na ďalší deň pekne po slniečku. Únosca bol ticho. Mňa sa začali zmocňovať otázky či ten ranný rozhovor s mojím bratom nebol tým posledným.
Únoscovi zazvonil mobil. Na malú chvíľu sa otočil a ja som vycítil svoju šancu. Rozbehol som sa. Počujem ako za mnou kričí - Stoj! Bežím. Stále bežím. Asi som mu už utiekol. Už ho nepočujem. zavolám na políciu a oni mi pomôžu. Linka nefunguje. ďalšie vec čo ma zráža do kolien. Nie! Ja sa nevzdám. Idem na políciu osobne.
Som tam. Na dverách stojí oznam. Čítam ho ale nejako sa mi zatvárajú oči. Papire červenie. Nie. To nie je farba ale moja krv. Začínam strácať koordináciu a padám na zem. Za sebou vidím svojho únoscu zo zbraňou v ruke. Dívam sa mu rovno do očí. Ešte posledný zúfalý výkrik o pomoc. Nič. Bez odozvy. Už nevládzem držať oči v otvorené. Už sa ani nehýbem. Biely sneh sa v tom okamihu mení na červený. Zrazu nával potu . Veľmi nepríjemný pot. Zobudím sa celý mokrý a vystrašený. Bol to len sen....
Blog
Komentuj
2 komenty k blogu
1
bromoid
2. 12.decembra 2012 20:44
Ako čitateľ ti poviem že mi na chvíľu zrýchlilo srdce, no neutajil si veľmi dobre svoj cieľ už pri časti v uličke som predpokladal že len snívaš. Si na dobrej ceste k poriadnemu trháku, len tak ďalej.
Napíš svoj komentár