Moje kroky sa potichu v ozvenách okolitých kútov rozliehali po pláni rozochvej trávy. Do tváre mi pofukoval chladný vietor a ja som sa s mobilom v ruke tešil na stretnutie s mojou najdrahšou. Telefonovali sme, nevedeli sme sa totiž dočkať. Každá sekunda, každé jej slovo vyvolávalo vo mne túžbu dotknúť sa jej náruživých pier, ktoré sa po dotyku rozochveli a nedali mojim chvíľku kľudu. Boli sme šťastní. Nebolo dňa, kedy sme neboli spolu. Ruka v ruke a čas letí....

Dnes je to pre mňa utrpenie, bolesť a len milióny sĺz, ktoré mi stekali po lícach. Každá spomienka na ňu privolala ďalšiu slzu na pomoc žiaľu. Prečo tá láska musí tak bolieť? Oči som mal dorezané tupou žiletkou, ktorú som vytiahol zo srdca, ktoré bolo tak ranené. Plač, len ten mi pomôže, vyplačem sa a nájdem si inú - lepšiu. Lenže moje srdce nič krajšie, nič lepšie nepoznalo. Moje srdce ostalo otvorené a kľúčik patril mojej najkrajšej, môjmu anjelikovi, ktorý mi nečakane povedal zbohom. A pritom bola naša budúcnosť taká krásna na oblohe nekonečného vesmíru posiateho drobnými svetielkami - nádejami, ktoré napĺňali naše túžby pri pohľade na padajúce kométy. Je to však minulosť. Pohľad mojich oči zahalených slzami klesol na smerom dolu. Je to tak vysoko a som teraz tak nízko, nenávidím život, nenávidím lásku, nenávidím všetkých.... ...nenávidím všetko... Posledné, čo prešlo mojou hlavou, bolo rozhodnutie skočiť...

 Blog
Komentuj

2 komenty k blogu

1 
fotka
tomas  30. 11. 2006 13:25
Neskáč, prosím! Ďakujem.
2 
fotka
faiza  1. 12. 2006 19:19
wow.....nasla som sa tam.....(ne)skutocne dobre....

dari sa ti
Napíš svoj komentár