Áno, ja sa tu musím prechádzať práve vo chvíli, keď už je slnko dávno za obzorom a všade je tma. Teda, nie že by som mala strach. Skôr ma donútil prísť sem pocit, že už nevládzem a musím vypadnúť. A domov som sa vrátiť nemohla. Či skôr nechcela.
Ignorovala som vyzváňací tón na mobile a kráčala som dopredu, až kým som nezahliadla svetlá z vedľajšej ulice. Do celej dokonalej tichej scenérie som začula hluk áut a kroky ľudí.
Vošla som do mesta, kde na mňa z každej strany "kričal" nejaký presvietený výklad. O tom totiž Vianoce obchodníkov sú. Zaujať zákazníka a predať čo najviac tovaru.
S povzdychom som si natiahla rukavice.
Ako veľmi neznášam zimu a sviatky! Vianoce - čas lásky a súdržnosti. Riadna hlúposť.
Keď som prechádzala okolo kina, na schodoch som si všimla chalana s gitarou. Pôsobil uzimene, no vôbec nie, že by mal čo chvíľa vybuchnúť a sťažovať sa.
Obočie sa mi stiahlo do rovnej linky a zastala som pred ním.
Jeho tvár bola zahalená špinou a najviac mu z nej žiarili zelené oči, pod vplyvom pútača na nejaký nový film. Na hlave mal pletenú rozťahanú čiapku, spod ktorej mu na niektorých miestach vytŕčali polodlhé vlasy. Okolo krku mal prevesený šál, zrejme z rovnakej vlny, ako čiapku. Kabát mal roztrhaný na rukávoch a niekde aj poprešívaný záplatami. Jeho topánky boli zodraté a na gitare som si všimla zopár nálepiek nejakej kapely.
Vycítil na sebe môj pohľad a potichu ku mne vzhliadol. Nepovedal vôbec nič, len mi uprene hľadel do očí, čo ma zneistilo, i pobúrilo zároveň.
"Na čo tak pozeráš?" vyštekla som. No na jeho výraze sa nič nezmenilo, ani jeden sval na tvári sa mu nepohol. Jedine ak to, že pootvoril pery a vydýchol do vzduchu paru.
Zamračila som sa ešte viac.
"Si snáď nemý?" zazrela som naňho a on až tak sklopil zrak k svojej gitare.
Och! Pouličný ľudia ma dokážu tak nahnevať! Darmo, že keď sa nad sebou zamyslím, budem čoskoro patriť medzi nich.
Podráždene som si vzdychla a z vrecka na vetrovke som vytiahla cigaretu a zapaľovač. Zapálila som si a s pokrčením ramien som sa pohla dopredu. Dnes sa stiahnem. Nebudem si zbytočne vytvárať ďalšie problémy. Veď ich mám už dosť.
Potiahla som si z cigarety a stihla som prejsť len dva kroky, keď ma zastavil prvý akord jeho gitary. Nechápavo som zastala a keď som sa k nemu pomaly otočila, začal plynule hrať nejakú pre mňa neznámu pesničku o živote. Keď začal spievať, doslova mi padla sánka.
Jeho hlas bol tak... tak dokonalý. Ladil s každým akordom piesne a ja som sa nedokázala od neho odtrhnúť. Hoci by som chcela pohnúť sa a zabudnúť na toto všetko, jednoducho mi to nohy nedovolili a musela som ho počúvať.
Ako môže byť niekto taký, obdarený takým veľkým talentom? Ani tí najznámejší speváci nemajú ani zdaleka hlas, ako on.
Keď prestal hrať, zdvihol na mňa zrak a povzdychol si, pričom do vzduchu opäť vyfúkol dym. Ten výraz mi navrával: "Neodišla si." a nemusel to ani povedať.
Stále ohúrene som tam stála a obzerala som si ho. Aj som zabudla, že medzi prstami stále zvieram zapálenú cigaretu.
Naozaj to nedáva zmysel. Keď som ho zbadala, pripadal mi ako žobrák, špinavý a nemý. No potom otvoril ústa a zo špinavého žobráka sa razom stal špinavý umelec.
Zažmurkala som a zhlboka som sa nadýchla, až tak som si potiahla z cigarety.
"To bolo... dobré." vyriekla som potichu, no s menšou dávkou pochvaly.
Na moje prekvapenie sa pousmial, no nič nepovedal.
"Ako sa voláš?" nadvihla som obočie.
Prečo ma to vôbec zaujíma? Veď ho vidím prvý a isto aj poslednýkrát v živote. Dobre, niečo na ňom je tak trošku nezvyčajné. A mňa odjakživa priťahuje nezvyčajnosť a inakosť.
Chvíľu sa ani nepohol, no potom s povzdychom sklopil zrak.
"Remon." odpovedal a ja som zalapala po vzduchu.
Jeho hlas bol vážne tak krásny, ako keď spieval. Keď som ho počula, mala som pocit, akoby ma celý obklopil a pohlcoval každú časticu môjho tela.
Fajn, už mi vážne hrabe...
"Zvláštne meno." prešľapla som na druhú nohu.
"Život je zvláštny." pokrčil ramenami a vydvihol si gitaru vyššie.
"Prečo... prečo tu si?" ukázala som okolo seba a poslednýkrát som vtiahla do seba tabak z cigarety. Ohorok som hodila na zem a špičkou čižmy som ho zašliapla.
Remon sledoval každý jeden môj pohyb, až tak sa zmohol na odpoveď.
"A prečo si tu ty?" odpovedal protiotázkou.
"Ja som sa pýtala prvá." zatvárila som sa provokatívne. Toto sa mi začína páčiť...
Rezignovane mykol ramenom. Chvíľu sme obaja mlčali. Očividne je toto jeho citlivá téma, no ani sa mu nečudujem.
Už- už som sa zberala na odchod, keď sa rozhodol odpovedať.
"Ulica je môj domov."
"Prečo?"
"Neodpovedala si mi." zatváril sa rovnako, ako ja pred chvíľou.
"Potrebovala som vypadnúť."
"Prečo?"
"S odpoveďou si na rade ty." premohla som úsmev.
"Hlúpa hra." pokrútil hlavou a zopár ďalších prameňov vlasov mu vykuklo spopod čiapky.
"Život je hlúpy." neovládla som sa a ironicky som sa usmiala.
Náhle sa zasmial.
"Ty máš na všetko odpoveď, však?" uškrnul sa.
"Áno, asi to tak už bude." pokrčila som ramenami.
Na moment sme na seba mlčky pozerali.
Za všetkou tou špinou som začala vidieť jeho charakter, ktorý mi v môj prvý pohľad naňho ušiel.
Zhlboka som sa nadýchla a posadila som sa vedľa neho.
Dokelu, čo to robím? Odkedy patrím medzi tých, čo sa zaujímajú aj o druhých, nie len o seba? A hlavne o špinavých bezdomovcov..
I keď.. Ako mi už Remon ukázal, mala by som prestať súdiť knihy podľa obalov.
Jedným očkom som si ho obzrela a čakala som, či niečo povie. No on bol ticho a obozretne si ma obzeral tými svojimi žiarivými očami.
Á, kašlať na to, že očividne mu robí problém konverzácia.
"Zahraj mi ešte niečo." vyzvala som ho s jemným úsmevom na perách a keď začal hrať dosť známu melódiu, začala som si pohmkávať do rytmu.
No a čo, že ho ani nepoznám? No a čo, že tu s ním sedím a on mi hrá známe pesničky a spolu si spievame? Hlavne nech ma dostane z tej krutej reality. Nemusí ani nič povedať.
Blog
Komentuj
6 komentov k blogu
1
lovekatherine
24. 2.febuára 2013 20:08
Bomba! Bude aj ďalšia časť?
Napíš svoj komentár