Chlapec s gitarou (XI.)

Asi po hodine sme z obchodu vyšli nabalení až po uši, no spokojní. Remon si vybral vetrovku, zopár mikín, zopár tričiek, pár riflí, károvaných košieľ, zopár flexy a dva páry topánok. Ja som si kúpila sukňu, šaty, blúzku, tri tielka a dvoje legíny. Úplne vyhladnutí sme tašky zaniesli do kufra a ja som dostala nápad.
"Remon, čo keby sme sa vykašľali na tú reštiku a šli by sme na hamburger a hranolky?" navrhla som a sledovala som jeho súhlasnú reakciu.
"Táto veta je dnes asi najmúdrejšia, akú som od teba počul." zažiarili mu jeho hypnotické zelené oči a na to sa rozosmial.
"Tak ďakujem." zazrela som naňho, no po chvíli som sa aj ja zasmiala.
Nemohla som si pomôcť, musela som si ho obzrieť. Mal na sebe už jednu z košieľ a čierne rifle, ktoré som mu kúpila. Keďže špiny na viditeľných miestach sa zbavil, vyzeral ako obyčajný chalan z ktorejkoľvek strednej, na ktorej ho baby všetky zbožňujú. A vypracovaný, opálený, s tetovaním.
Toto je fakt choré.
"Čo sa deje?" všimol si môj pohľad.
Chytila som ho za zápästie a otočila som ho tvárou k oknu môjho auta, aby sa mohol pozrieť na svoj odraz.
"Toto si ty. Naozaj ty. Čistý, v čistom oblečení a s úsmevom na tvári. Nepáči sa ti ten pocit?" opýtala som sa nežne a sledovala som, ako sa na seba pozerá. Akoby stretol starého známeho, ktorého nevidel roky a ten sa poriadne zmenil. A videla som tiež, ako váha. Na jednej strane je šťastný a to čím je, sa mu páči. Ale na tej druhej akoby sa bál, aby si na ten pohľad veľmi nezvykol.
"Je to úžasný pocit. A všetko len vďaka tebe. Ani si nevieš predstaviť, aký som ti za toto všetko vďačný. Na chvíľu si zo mňa urobila opäť toho normálneho chalana. Ďakujem, Roxy." uprene na mňa hľadel.
Takéto poďakovanie som nečakala, úplne ma paralizovalo na mieste.
Toto je po prvýkrát, kedy som dostala skutočne úprimnú vďaku. Videla som mu v očiach, že všetko myslí vážne. U Mika a ostatných som nič také nikdy nevidela.
Odrazu sa mi natlačili slzy do očí.
Napäto som sa zasmiala a udrela ho jemne do ramena.
"Prestaň, lebo sa ešte rozplačem."
"Slzy šťastia sú dobré slzy." podpichol ma a opäť sa pozrel na svoj odraz.
Poopravil si golier košele a žmurkol na mňa.
"Ahá, takže teraz ti stúpne sebavedomie do horizontálnych výšok. Dobre vedieť." pokrútila som hlavou s úškrnom.
Narcisticky na mňa pozrel a prehrabol si blonďavé vlasy.
Pri tom geste sa mi rozbúchalo srdce.
Výborne, ešte toto mi chýbalo.
"A to je zlé?" zopakoval moju otázku.
"Áno, ak ho budeš mať väčšie ako ja. A teraz už poďme, umieram od hladu." zaťahala som ho za rukáv a spolu sme opäť vošli dovnútra, rovno na poschodie k fast-foodom. Kúpili sme si hamburgery, hranolky a kolu a posadili sme sa za stôl, do rohu haly, oproti sebe.
"Ach, sladké pokušenia tejto zeme." povzdychla som si, keď som na jazyku pocítila chuť hranoliek.
"Úplne s tebou súhlasím." zahuhlal, keď sa napil a potom opäť pokračoval v jedení hamburgeru.
Pomaly som si vkladala do úst hranolky a pritom som ho sledovala.
Sedím zadaná s celkom neznámym chalanom za jedným stolom. Ktovie, čo by na to povedal Mike. V tejto chvíli pravdepodobne preklína môj vypnutý mobil. Alebo s izháňa nejaké svinstvo za svoje peniaze, vďaka čomu preklína mňa. Mala by som sa mu ozvať. Dnes večer si mobil zapnem a počkám, či zavolá.
Zaujímalo by ma, na čo Remon myslí. Mučí sa všelijakými vysvetleniami, prečo toto všetko robím? Niekedy si fakt želám vedieť čítať myšlienky. Toľko vecí by som sa dozvedela.
Za pár minút mal všetko dojedené, oprel sa o operadlo stoličky a pre zmenu on začal sledovať mňa. Pri tom pohľade mi behal mráz po chrbte.
"Čo je?" vypadlo zo mňa a dojedla som poslednú hranolku.
"Myslím, že už je neskôr." povedal opatrne a začal sa hrať so servítkou.
Je nervózny? Z čoho, preboha?
Zhlboka som sa nadýchla.
"remon," opätovala som mu pohľad. "Nechcem ťa do ničoho nútiť."
"Hovorí blázon, ktorý ma pred pár hodinami nútil umývať si vlasy v ľadovej vode v umývadle na benzínke." uškrnul sa.
S povzdychom som pokrútila hlavou.
"Chceš mi to vyčítať?" nadvihla som obočie.
Nemôže mi to vyčítať, keď pred chvíľou mi ďakoval. Urobila som mu len láskavosť. Viac láskavostí.
"Nie, nechcem." zatváril sa zhrozene.
"Dobre, to som rada."
"Roxy, nehovorí sa mi o tom ľahko, ale dlhujem ti to."
Narovnala som sa ako struna.
"Tak toto nie! Nechcem, aby si nič bral tak, že mi niečo dlhuješ." vyvalila som naňho oči.
"Nemyslel som to tak." zahryzol si do spodnej pery.
"A ako teda?" nechápala som.
Už-už chcel odpovedať, no zastavil ho iný hlas.
"Roxy?!"
Otočila so sa za seba a zbadala som Mika ako k nám kráča aj s pár ľuďmi z partie. Podľa jeho tváre som usúdila, že dnes si ešte nič nedával. Vyzeral, akoby už zopár dní nespal.
"Dočerta, Mike." vydýchla som zhrozene.
ôTy ho poznáš?" opýtal sa Remon zmätene.
Mike sa predo mňa postavil. V jeho pohľade som na moment zbadala skutočné zúfalstvo a úľavu, že ma vidí. No potom prešiel pohľadom k Remonovi.
"Samozrejme, že pozná. Roxy, dofrasa, tak som sa o teba bál. Ušla si bez vysvetlenia a ani si sa neozvala." vyčítal mi. Pomaly som sa postavila a on ma tuho a zároveň tak slabo, objal. Vycítila som z neho cigaretový dym, akoby vyfajčil aspoň tri krabičky za sebou.
"Bez vysvetlenia? tvoje scény boli dostatočným vysvetlením." oborila som sa naňho.
Prečo sa tu musel zjaviť práve teraz? Nemohol apsoň tak o hodinu? A to už som sa tešila, že sa o Remonovi dozviem viac.
"Za to sa ti ešte chcem ospravedlniť. Prepáč mi to, láska. Konal som unáhlene a neuvážene. Ale vieš, ako neznášam, keď sa na teba iní čo i len pozerajú. Si predsa moju priateľka, musím ti ťa strážiť." hovoril až prehnane sladko a keď skončil, zamračene sa pozrel smerom k Remonovi.
Ja som sa neotočila - bála som sa, čo v Remonovej tvári uvidím -, až kým som nezačula vŕzganie stoličky. Keď som sa za ním obzrela, akurát som videla jeho vzďaľujúcu sa posavu, ako kráča od nás preč, ani sa neobzrel.

 Blog

16 0 0 0 0

Komentuj

7 komentov k blogu