Osudové stretnutie <3>

„ Vidno že sú bratia, čo?“ zachichotala sa Tracey.
„ Až pri veľmi.“ potvrdila som jej slová a ona prešla k veľkej skrini. Otvorila ju a chvíľu sa v nej prehrabávala.
„ Melissa, mala by si jesť.“ pripomenula mi.
Tak som si zobrala do ruky vidličku a začala.

Moje obľúbené lievance. A musím uznať, že boli skvelé.
„ Ach, kto robil tieto lievance?“ opýtala som sa očarená ich čarom.
„ No, lievance tu robím výlučne len ja. Všetko ostatné robia slúžky a kuchárky.“ pousmiala sa, keď zo skrine vyhrabala to, čo pravdepodobne hľadala. Na šaty, ktoré zo skrine vybrala, som vyvalila oči. Podišla k posteli a šaty položila vedľa mňa, aby som si ich mohla prezrieť. Tácku mi zobrala a s úsmevom odišla z izby.
„ Ach môj bože!“ vzdychla som si, keď som si ich prezrela od ramienok, až po vlečku. Boli prekrásne. Tak trochu na štýl Marilyn Monroe. Celé fialové s trblietkami na prsiach. Pripomínalo mi to skôr plesovú róbu, než niečo staré, niečo v čom by som ešte dnes mohla ostať. Veď asi poobede pôjdem domov. Postavila som sa a prešla k skrini, v ktorej ma čakalo prekvapenie. Úplne všetky šaty v nej boli plesové róby! Niektoré boli až prehnane plesové. Och. Pozrela som sa ešte dole, kde boli pekne vedľa seba poukladané topánky. Čo iné mi ostáva, ak nechcem byť v špinavom? Pomyslela som si a vytiahla fialové topánky. Asi boli presne k tým šatám, pretože keď som sa postavila pred zrkadlo, zľakla som sa sama seba.

„ To som ja?“ zahundrala som si popod nos z vyvalenými očami na kus skla. Vyzerala som ako úplne niekto iný. Nie ako Melissa v rozťahanom otcovom tričku a teplákoch, ale Melissa, ktorá je cez deň neposlušné dievčatko a v noci nespútaná diva. Až na to, že nie je noc, ale ráno. Zasmiala som sa. Vtedy niekto zaklopal na dvere.
„ Môžem vojsť?“ opýtal sa ma ženský hlas, ktorý som tu doposiaľ nepočula.
„ Nech sa páči.“ povedala som následne, ako sa otvorili dvere.
„ Ja som ti len priniesla kefu. Och pane bože!“ prvú vetu povedalo dievča milým hlasom, no tá posledná dunela v celej izbe. Ako náhle ju vykríkla, kefa spadla na zem a dvere sa otvorili dokorán. Vtedy vedľa nej pribehol Justin.
„ Čo sa stalo, Mandy?“ opýtal sa skôr, než sa na mňa pozrel. Ako náhle to urobil, spadla mu sánka.
„ Ach bože.“ zašepkal a ani sa nepohol. To vyzerám až tak strašne?
„ Ja.... no, Tracey mi vybrala tieto šaty zo skrine. Dúfam že nevadí.“ povedala som a znova som si prezrela sama seba.
„ Samozrejme že nie, Melissa. Aj tak ich nikto nenosil. Ja som Mandy. Justinova a Austinova sestrička.“ prehovorila Mandy a vykročila ku mne. Justin na mňa ešte stále zazeral.
„ Teší ma, Mandy.“ povedala som, no ešte stále som pozerala na Justina.
„ Čo sa to tu deje? Ach. Melissa...“ pribehol Austin, no hneď na to aj zastal.
„ Nevšímaj si ich. Sú z teba hotový, Mell.“ povedala Mandy a súcitne ma objala.
„ To vidím.“ zamrmlala som ešte stále dezorientovaná. Mandy ma pustila a otočila sa na chalanov.
„ Prepáč.... ja.... nemôžem.“ povedal Justin a v tom momente už bol aj preč.
„ Ja.... pôjdem za ním.“ tiež sa odpratal Austin.
„ Čo to malo byť?“ opýtala som sa so zamračeným čelom, hľadiac na miesto, kde obaja stáli.
„ No, prekvapila si ich.“ zahundrala Mandy a aj ona sa pozerala smerom k dverám.

„ To vyzerám až tak zle?“ opýtala som a pozrela na Mandy. Premeriala si ma od hlavy až po päty a náhle pokrútila hlavou.
Doteraz som si nevšimla, že je pekná. Na prvý pohľad malá potvora. No krásna malá potvora. Čierne mierne kučeravé vlasy sa jej vlnili až po kríže a veľké hnedé oči boli na mne vždy vyvalené. Vyzerá byť veľmi krehká. No myslím, že vo vnútri je silná levica.
„ O čom to hovoríš? Stojíš pred zrkadlom a chceš mi povedať, že si sa doňho ani nepozrela? To nemyslíš vážne...“ pokrútila neveriacky hlavou a ja som sa zasmiala.
„ No, pozrela, ale oni vyzerali, akoby som ich poriadne vystrašila a ako keby zazreli ducha.“ znova som sa zamračila.
Prečo som ich tak vystrašila?
„ O nich sa neboj. Ja sa na nich ešte pôjdem pozrieť. Na.“ povedala a podala mi kefu.
„ Ty sa zatiaľ učeš a keď budeš hotová, zíď dole.“ usmiala sa a mala som pocit, že ten jej úsmev by aj roztopil ľady. Dosť rytmickým krokom odkráčala. Zazdalo sa mi, že pri chôdzi sa jej nohy nedotýkali podlahy.
„ Môžem byť viac bláznivejšia než som?“ zasmiala som sa sama nad sebou.
Otočila som sa späť k zrkadlu. Nádherné šaty mi sadli ako uliate. Dokonca aj tie topánky mi boli dobré. Presne moja veľkosť. Čie tak asi boli?
Je normálne, ak si premeriavam sama seba? Ak nie, tak som potom nenormálna.
No, musím uznať, že som fakt krásna. Tak ako povedala Mandy.

***

Áno, som dosť namyslená, nafúkaná,.... a čo ja viem čo ešte. Hovorte si čo chcete. Mne to môže byť úplne jedno. No vtedy som až tak veľmi namyslená nebola. Len občas som mala také záchvaty. V mojom vnútri som bola dobrá a poslušná. Presne tak, ako ma vychovali rodičia.
Veľmi sa mi v Justinovom dome páčilo. Cítila som sa tam, akoby som tam bola doma. Milý ľudia, bola s nimi sranda a obskakovali ma. Ale nie, to nie je hlavný dôvod.
Aj Mandy som mala rada. Po dlhšej dobe mi niekto poriadne rozumel. Bola pre mňa ako sestra.

***
Povzdychla som si. Kde to asi tak som? Nemám poňatia. Ale nevadí mi to, lebo viem, že som v správnych rukách.
Tak som sa učesala a ešte posledný krát som sa pozrela na svoj odraz v zrkadle. Potom som vyšla smerom k dverám a zavrela ich z druhej strany.
Cítila som sa ako v hoteli. Veľká chodba bola spojená z niekoľkými dverami. Na stenách tej chodby boli ručne maľované obrazy. Najviac sa mi zapáčil ten, na ktorom bolo rozbúrené more a loď. Cez celú chodbu bol natiahnutý luxusný koberec. Tak som šla po celej dĺžke chodby- bola véééľmi dlhá- až som našla schodisko. Aj na schodoch bol taký koberec, ako na chodbe a na stene boli obrazy. Všetko to bolo také krásne, až som mala slzy v očiach. Keď som zišla do veľkej obývačky, ktorá skôr pripomínala halu, srdce sa mi zastavilo.

a toto je venovaní @Katuska8808 a @maciatko0985

 Blog

2 0 0 0 0

Komentuj

6 komentov k blogu