Môj život sa začal tým, že pred pätnástimi rokmi, som spoznala jedného chalana. A to mi bolo osudným.
*****
šla som domov od mojej kamarátky Christie. Bolo asi päť hodín nad ránom, pretože u nej bola párty. Perfektne sme sa bavili, tancovali, popíjali, smiali sa,... proste všetko čo sa na takýchto podujatiach robí. Zrazu som na ceste uvidela dve svetlá. Rozmazane. A počula trúbiť auto. No už bolo neskoro. Zvuk bŕzd bolo počuť až na koniec tej tmavej ulice. Zrazu ma niečo zachytilo a potiahlo na chodník. To auto prešlo najmenej deväťdesiat km za hodinu.
Odrela som si chrbát o obrubník chodníka.
„ Si v poriadku?“ ozval sa ku mne anjelsky hlas.
„ Asi áno. Nie som si istá.“ povedala som a chytila som si chrbát. Vybrala som ruku spod trička a bola na nej krv.
„ Vyzerá to tak, že nie.“ povedal a zalapal po dychu. Rýchlosťou svetla ma položil na najbližšiu lavičku a za sekundu zmizol. Nebola som si istá, či sa to fakt stalo, no ráno keď som sa prebrala z bolesťou hlavy a jazvou na chrbte, som začala pochybovať. Pamätám si ešte, že hneď potom ako odišiel, sa mi poriadne zahmlilo pred očami a potom mi hlava spadla na lavičku ako nejaký ľahší kameň.
Prebrala som sa až o desiatej ráno v mäkkej posteli, no nie mojej. Poriadne som sa poobzerala po izbe, v ktorej som bola.
Steny odtieňa zlatej jemne splývali z jesenným slnečným svetlom, ktoré prúdilo do izby z otvoreného strešného okna. Posteľ- dvakrát väčšia od mojej- mala biele posteľné prádlo ktoré len zvýrazňovalo farbu stien. Trochu väčší stôl než sa hodí do takejto izby, bol vyrezaný asi z orecha. Stoličky robené presne k nemu boli veľké, ako z minulého storočia. Luxusný gauč zo zlatými poťahmi bol položený v rohu izby, presne oproti veľkému oknu, cez ktoré bolo vidieť do lesa. Pripadala som si ako v nejakej rozprávke, v ktorej hlavný hrdina umrie na to, že ho niekto najprv uniesol a doprial mu luxus, no potom od neho niečo zlé žiadal a mučil ho.
„ Už si hore?“ opýtal sa ma známy hlas. Pootvorené dvere sa dokorán otvorili a na prahu stála akási postava. Pre mňa veľmi známa.
„ Kde to som?“ opýtala som sa zmätene. V tom sa ten dotyčný pohol dopredu a ladnou chôdzou sa ku mne priblížil. Na ten pohľad nikdy nezabudnem.
Prekrásne zlaté oči si ma premeriavali a kútiky úst sa mu pomaly pohýnali do žiarivého úsmevu. Jeho vyšportované telo sa ku mne pomaly približovalo a vlasy mu pod vplyvom vetra z otvoreného okna viali. Mala som neskutočnú chuť vstať a dotknúť sa ho, no vždy keď som na to pomyslela ma pochvátila akási panika.
„ V bezpečí.“ prehovoril a jeho hlas mi až jemne popálil uši. Ja som sa z jeho krásy nezmohla na slovo a len tak som sedela v klbku v rohu postele.
„ Ako sa voláš?“ on však reagoval a jemne sa pousmial. Až vtedy som sa prebrala a uvedomila som si, že ani poriadne neviem kde to som, u koho som a prečo tu som. No jeho oči ma zo strachu o môj život vždy dostali.
„ Melissa.“ povedala som šeptom. On sa usmial a sadol si oproti mne na posteľ.
„ Takže Melissa, určite sa ti teraz v hlave motá veľa myšlienok a otázok na ktoré si určite nevieš odpovedať. Takže, zodpoviem ti na ne.“ povedal a ja som silno prehltla. Mám s ním nadviazať konverzáciu? Veď ani neviem, kto vlastne je a prečo mi je taký povedomí. No, som až príliš zvedavá.
„ No, ako som sa sem dostala?“ opýtala som sa už normálnym hlasom. On sa najprv zasekol, akoby sa mu táto chvíľa zapísala do života a potom prehovoril.
„ No, nadránom si asi šla domov a zrazilo ťa auto. Ja a môj otec sme ťa tam našli ležať a tak sme ťa doniesli k nám domov. Mama ti tú ranu na chrbte ošetrila.“ povedal a ukázal na môj chrbát. Zhlboka som sa nadýchla.
„ Čiže, ste mi zachránili život.“ povedala som a on sa usmial.
„ Aj tak sa to dá nazvať. Ďalšia otázka?“ opýtal sa a pozrel sa na mňa zvedavým pohľadom. Neodolala som.
„ Kto si?“ opýtala som sa a on pohotovo zareagoval.
„ Justin.“ pousmial sa.
„ Ja....by som mala ísť domov.“ prehovorila som, keď som vstávala. No, hlava sa mi zatočila a ja som stratila rovnováhu. Justin však rýchlo zareagoval a zachytil ma skôr, než by som si dala rande z podlahou.
„ Ešte by si si mala oddýchnuť a nabrať energiu.“ povedal keď ma položil na posteľ a prikryl ma. Prečo to robí?
„ Nie, ja by som fakt mala ísť domov. Mama má o mňa určite strach.“ povedala som a znova som sa snažila vstať. No jeho svalnaté ruky mi v tom bránili. Jeho oči mi pri tom hovorili, aby som zostala.
„ Neboj sa. Tvojej mame sme povedali, že si u nás.“ povedal a ja som sa zamračila.
„ Ako to?“ opýtala som sa a jeho rubínové pery sa sťahovali do menšieho úsmevu. Takého sladkého, až som sa musela zhlboka nadýchnuť inak by som na to úplne zabudla.
„ No, mala si ju pod rýchlim vytáčaním.“ povedal a ten úsmev už nebol len taký menší, ale poriadne žiarivý. Keď sa usmieva, vyžaruje z neho energia, ktorá každého donúti tiež sa usmiať. Je to fascinujúce.
„ Aha. Fakt.“ zasmiala som sa a on sa ku mne pridal. Hneď na začiatku som si všimla jeho žiarivé zuby. Celý je taký žiarivý a pozitívna energia by sa z neho dala aj čerpať ako zo studne.
„ Takže, tu kľudne môžeš ostať ako dlho chceš. Tracey ti prinesie raňajky.“ povedal a ešte stále sa usmieval.
Hneď ako dopovedal, sa vo dverách zjavila ženská postava.
„Dobré ránko.“ pozdravila sa a pristúpila bližšie.
„ Melissa, toto je Tracey, naša slúžka, ale je aj veľmi dobrá priateľka našej rodiny.“ povedal a ona položila tácku z jedlom na posteľ a z úsmevom mi podala ruku. To všetci sú takto pozitívne naladený? Zasmiala som sa.
„ Ahoj Melissa. Teší ma.“ povedala keď mi pustila ruku.
„ Aj mňa.“ pousmiala som sa.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár