Upíria láska: Spoznanie (13.kapitola- 2. časť)

Hnali sme sa lesom asi päť minút.
„ A sme tu.“ povedal Alex a ja som sa zasmiala.
„ Hej, všimla som si keď si zastal.“ zasmiala som sa. On sa usmial. Zoskočila som z neho a poobzerala som sa, kde to sme. Pochopiteľne, niekde v lese. Na akejsi čistinke. Nebolo tu nič, len tráva a najbližší strom asi tak päť metrov. Ale je tu krásne.
„ Môžeme začať? Si pripravený?“ opýtala som sa a on sa zasmial.
„ Ja? To sa pýtaj skôr seba. Ja som pripravený vždy a na všetko.“ povedal.
„ Tak potom môžeme začať.“ povedala som a on sa usmial. Radšej odo mňa odstúpil.

„ Dobre.“ povedal a usmial sa.
„ Tak, s čím mám začať?“ opýtala som sa už nedočkavo. Je pravda, že sa na to aj celkom teším.
„ S čím chceš.“ povedal Alex.
„ No, ja neviem. Čo budem potrebovať do boja?“ opýtala som sa.
„ No, na boj máme ešte čas. Mohla by si zatiaľ vyskúšať... čo ja viem. Napríklad vyskúšaj sneh?“
„ Čože? Sneh? Len toľko?“ opýtala som sa.
„ Eve, nemusíš sa hnať hneď do toho najťažšieho. A niekde treba začať. Takže zariaď, aby začalo snežiť.“ povedal.
„ Tak dobre. Čo mám robiť?“ opýtala som sa.
„ Takže, pevne chyť do ruky Margarittu a zavri oči. Hlavne sa musíš sústrediť. Predstavuj si tú situáciu. Predstavuj si, že ťa chce nejaký upír zabiť.“ povedal mi a ja som zavrela oči. Robila som presne to, čo mi kázal. Chytila som Margarittu do rúk a predstavovala som si situáciu, keď ma chce zabiť upír. Predstavovala som si moment, keď môžem sparalizovať upíra snehom. Dosť nepravdepodobné, ale myslím si, že ako príklad to postačí. Tak som čakala, čo sa stane. Sústredila som sa, no neprišlo vôbec nič. Žiaden sneh. Ani vločka. Otvorila som oči a pozrela som sa na Alexa.
„ Hmm... asi zlá inšpirácia.“ povedal a tváril sa zamyslene. Usmiala som sa.

„ Už to mám. Mysli na situáciu, v ktorej je v nebezpečenstve Sophie a Lucas.“
„ Alex. Ja proste nemám tú moc.“ povedala som mu a pustila som Margarittu z ruky.
„ Eve, máš. Ty máš moc aj bez Margaritty.“
„ Nie, to teda nemám. Toto čo ja, dokáže s Margarittou každý.“ stála som si na svojom. No on so mnou stále nesúhlasil.
„ Eve, lenže ty máš moc aj bez Margaritty.“ povedal mi.
„ O čom to hovoríš?“ opýtala som sa nedočkavá odpovede. Ja nemám absolútne žiadnu moc. Som len totálne obyčajné a tak trochu šibnuté dievča.
„ Kto si myslíš že privoláva Kevinovi videnia? A ak by si nemala moc, tak ako mi vysvetlíš, že aj bez Margaritty na teba nepôsobí ovplyvňovanie? Eve, ty máš moc. Dokonca veľmi silnú. Teraz zavri oči a sústreď sa.“ povedal mi a ja som mu prikývla. Tak som zavrela oči. Predstavovala som si moment, v ktorom je v nebezpečenstve Sophie, Lucas, Emily a Lilly. Predstavovala som si, ako ubližujú Sophie. A potom ako zabíjajú Lucasa. Kvôli mne. Nahnevala som sa. V tom momente som pocítila niečo studené na tvári. Otvorila som oči. Kvapky dažďa mi narážali do očí.
„ Perfektné. Síce to nie je sneh, ale úžasné.“ pochválil ma. Usmiala som sa.
„ Teraz, nech neprší.“ povedal a ja som znova zavrela oči. V ruke som pritom zvierala Margarittu. Predstavovala som si, ako riskujem Emilyn a Lillyn život. A to, ako ich zabíjajú. V tom momente, som už na tvári necítila dážď. Otvorila som oči.
„ Si šikovná. Čo tak keby si podpálila ten strom ?“ opýtal sa ma a ukázal na strom, ktorý bol od nás asi päť metrov. Vzdychla som si. Neviem či to dokážem.
„ Si si istý?“ opýtala som sa váhavo.
„ Samozrejme.“ povedal a postavil sa vedľa mňa. Tak som sa pozrela na ten strom znova. Chytila som do ruky Margarittu. Oči som ale nezavrela, pretože ho chcem podpáliť pohľadom. Snažila som sa ho podpáliť pohľadom. Sústredila som sa. No objavil sa tam len malinký plamienok, ktorý po sekunde aj tak zhasol. A ja som pocítila slabosť.
„ To nevadí. Potrebuješ tréning. Do boja máme ešte dva mesiace. Takže, budeme trénovať každý deň.“ povedal a ja som sa naňho usmiala.

„ Áno, to budeme.“ povedala som. Je očividné že so mnou chce tráviť veľa času, preto so mnou trénuje. Ale ak ich potom ochránim, podstúpim to riziko. A možno si uvedomí, že nie som Lucy a budeme kamaráti. Dúfam že to tak bude. V tom k nám niekto prišiel. V tej tme som veľmi nevedela rozoznať kto.
„ Ahoj, Eve.“ pozdravil sa mi ženský hlas. Ten hlas mi bol povedomí.
„ Kelly? Čo ty tu robíš?“ opýtal sa Alex. V tom k nám prišla bližšie a vtedy som si všimla, že je to Kelly.
„ Ahoj.“ odzdravila som sa šokovaná jej prítomnosťou. Prečo prišla?
„ Ahoj Alex. No, dopočula som sa o nejakom boji. O nejakom veľkom boji. Vraj sa budú vraždiť Ellenine dcéry. Tak som sa prišla zúčastniť.“ priznala sa nám. Typická Kelly.
„ Aha. Takže, budeš s nami alebo s tými druhými?“ na rovinu sa opýtal Alex.
„ No, vzhľadom na to, že v boji budeš ty a Lucas, som sa rozhodla, že budem s vami.“ to ma potešilo. Netuším prečo, keď bude bojovať za Lucasa a Alexa.
„ Si si istá?“ opýtal sa jej neveriacky Alex.
„ Áno. Aj tak je to bez vás v Glendale nuda.“ povedala Kelly a ľahostajne si prezerala nechty. No podľa mňa, jej to nebolo ľahostajné.
„ Tak, dobre. Ale do boja je ešte čas dva mesiace.“ povedal jej Alex.

„ Nevadí...“ povedala.
„ Vyrušila som vás v niečom?“ opýtala sa ironicky...
„ Vieš že ani nie? Aj tak sme už boli na odchode. Či s tebou, alebo bez teba.“ odvrkla som jej a vyskočila som Alexovi na chrbát. Znova. Toto ma raz zabije.
Znova sme sa hnali lesom najmenej 120km rýchlosťou. Mala som pocit, že sa Alex s Kelly predbehovali. Raz viedla Kelly a raz my. Keď bola vpredu Kelly, ozvala sa.
„ No čo Alex? Už nevládzeš?“ podpichovala ho.
„ Opýtaj sa ma to, keď dôjdeme prvý.“ povedal a bežal ešte rýchlejšie. Začala som sa smiať. Zľahka sa na mňa pozrel a usmial sa. Nakoniec sme dobehli prvý. Stále ma fascinuje to, že každý človek by toľko nezabehol ako upír. A hlavne určite nie za taký krátky čas.
Zoskočila som z Alexa.
„ Ale, tento dom ja odniekiaľ poznám.“ povedala Kelly a veľmi sa čudovala nad Kevinovým domom.
„ Odkiaľ?“ opýtal sa jej Alex.
„ Neviem.“ povedala a prešla sa okolo domu. Asi po sekunde bola späť. Ťažko sa mi zvyká na to, že je upír.
„ Je mi akýsi... povedomý.“ zvláštne sa na ten dom pozerala. A bola veľmi zamyslená. Asi jej fakt niečo pripomínal.
„ Aha...“ povedal Alex. Tak som šla do domu.
Všetci boli v mojej izbe. Teta Liz hrala so Sophie nejakú hru, Emily sa rozprávala s Lilly a Kevin sa rozprával s Lucasom. Vlastne ho upokojoval. Pozrela som sa na Kevina. Otočil sa, tak som rýchlo uhla pohľadom.
„ Už si prišla na to ako to funguje, však?“ opýtal sa ma Kevin so smiechom.

„ Teoreticky áno.“ povedala som mu a tiež som sa zasmiala. Ale musela som sa premáhať, aby som sa naňho nepozrela. Viem čo by prišlo keby som mu venovala pohľad. A práve toho sa bojím. Aj keď... je svojím spôsobom dobré, že mu privolávam videnia. Aspoň sa o tom osudnom dni viac dozvieme. Ale nenávidím to.
A prečo ja a Sophie? Prečo musíme byť dcéry ženy, ktorá je druhá Buffy- premožiteľka upírov? A hlavne, prečo sa to vraj dedí? Ako mám v budúcnosti zabíjať upírov, keď do jedného som sa zamilovala, moja bývalá najlepšia kamarátka je tiež upír a ešte k tomu aj Alex a Kevin? Keď sa toto moja mamička dozvie...
Moje oči sa akosi znova pozreli na Lucasa. Črty jeho tváre mi naznačovali obavy, strach a bezmocnosť. Venoval mi jeden zničený pohľad a potom sa pozrel za mňa.
„ Ahoj.“ povedal. No, nepovedal to mne. Pozdravil sa niekomu, kto stál za mnou.
„ Ahoj.“ ozvalo sa spoza môjho pleca. Odzdravila sa mu Kelly. Okamžite som vyvalila oči. Kelly okolo mňa prešla a venovala mi pohľad: A je môj!. Usmievala sa od ucha po ucho. Namierila si to rovno k nemu. Emily a Lilly ich sledovali tak ako ja. S vyvalenými očami a dokorán otvorenými ústami.
Keď kráčala, nohy sa jej takmer ani nedotýkali zeme. Jej ladné kroky ma veľmi fascinujú. Zastala pri Lucasovi a povedala.
„ Chýbal si mi.“ v tom momente som sa zaknísala. Pomaly som videla strop, no ešte som nemohla odpadnúť. Eve, vydrž! Eve, vydrž!- opakovala som si dookola. Pre istotu som sa chytila zárubne dverí. Keby niečo...
„ Aj ty mne.“ povedal Lucas a pozeral sa veľmi zvláštnym pohľadom. Objali sa. No, to som už nezvládla a ani zárubňa dverí mi nepomohla, aby som nespadla na zem. Ešte som bola pri vedomí, no nedokázala som zo sebou nič robiť. Bola som akoby v kóme. Ja som okolie vnímala, no moje telo trucovalo. Veľmi som si želala, aby som vstala a vykričala sa na Kelly.
Videla som ako ku mne pribehla Emily a Lilly.
„ Alex! Pomôž jej!“ kričala Emily na Alexa. Alex rýchlo pribehol z obývačky- viem to, pretože som počula štrnganie pohára od alkoholu, ktorý je len v obývačke- a rýchlo ma zdvihol.
„ Čo sa tu stalo?“ opýtal sa Emily, keď ma bral na ruky. Chcela som sa ozvať, no diera ktorú do mňa vpálil Lucas bola na toľko silná, že mi pokryla celé hrdlo. Nie len to, ale aj všetky života potrebné orgány. Nedokázala som dýchať. Nedokázala som sa ani rozplakať. A pritom tak veľmi som to potrebovala.
Alex ma odniesol do obývačky. Kým sme šli po schodoch, Emily sa snažila Alexovi vysvetliť čo sa stalo, no bola taká rozrušená, že sa jej to veľmi nedarilo.

„ Vysvetlí mi to niekto iný? Prepáč Emily, ale veľa som ti neporozumel.“ povedal Alex, no nespúšťal zo mňa oči. Položil ma na gauč. Nejako som si z tej nehybnosti vyslobodila ruky a nohy a schúlila som sa do klbka. Tá diera v mojom hrudníku ma ničí. Z vnútra ma spaľuje. Hlavu som si sklonila do lona a vzlykala som. Stále som mala pred očami ten ich dialóg a ich objatie. Tá diera v prsiach sa ozvala, aby som nezabudla že je tu, silným výbojom bolesti. Hnusnou, prázdnou bolesťou.
Alex ma jemne objal okolo ramien. Čakal ako zareagujem, no ja som sa neodtiahla. Práve naopak. Oprela som sa oňho. Vyronila som slzu. Najprv len jednu, no potom sa spustil vodopád. Plakala som a plakala. A Alex sa neodtiahol. Čakal kým sa neukľudním aspoň na toľko, aby som sa s ním mohla porozprávať. No, asi po piatich minútach sa ku mne ozval.
„ Eve, všetko bude v poriadku!“ utešoval ma. Snažila som sa ovládnuť príval vĺn bolesti a ozvať sa, no len som bolesť zdvojnásobila. Emily a Lilly ma tiež objali.
„ Eve, neplač! Dobre vieš, že Kelly je mrcha.“ utešovala ma Lilly. Pri jej mene som sa striasla. Už som dieru ignorovala a ozvala som sa.
„ Alex, nič nebude v poriadku!!! Už nikdy! A Kelly je mrcha! A ona neprišla bojovať. Vlastne prišla. Prišla so mnou bojovať o...“ nedokončila som vetu, pretože už len pri myšlienke naňho sa ma snaží skoliť tá prázdnota vo mne. Znova som sklopila zrak a rozplakala som sa.

V tom k nám rýchlo pribehol Kevin. Schmatol Alexa hore a nám zakázal prísť do mojej izby. Teta Liz a Sophie sa radšej presunuli do inej izby. Vtedy som si všimla, že sa niečo chystá. Kevin Alexovi niečo pošepkal a Alex sa k nám ozval.
„ Emily, Lilly, za žiadnych okolností sa neopovážte Eve pustiť hore!“ prikázal im a už ho nebolo. Emily a Lilly na seba len hádzali ustarostené pohľady. V prívale hnevu, som tú dieru ktorá ma tak mučí, úplne zničila a sadla som si normálne. V tom ma niečo napadlo. Chytila som do ruky Margarittu a sústredila som sa. Sústredila som sa na to, aby som mala taký dobrý sluch ako upíri a počula čo sa deje v mojej izbe.
„ Prestaň! Kelly, si normálna? Okamžite prestaň! Chceš ho zabiť?“ vrieskal Alex.
Ja som to dokázala! Použila som svoju moc a vyšlo mi to.
Zrazu som počula z izby trhané zvuky. Ako keď niekto bojuje. Presne také, aké som naposledy počula, keď spolu bojovali Lucas s Alexom, keď sa ma snažil Alex znásilniť. Strhla som sa. Celá som sa akosi začala klepať. A nedokázala som určiť, či od hnevu alebo od strachu o Lucasa.

P.S.: Dúfam, že sa páči, baby ospravedlňujem sa za dlhú dobu, kým som to tu pridala, ale až teraz som sa dostala k babke @elsi dúfam, že sa ti to páči

 Blog

4 0 0 0 0

Komentuj

6 komentov k blogu