„ Lucas?“ opýtala som sa ostýchavo.
„ Áno, láska?“ opýtal sa ma a pozrel sa mi rovno do očí. Pri tom pohľade sa mi zatočila hlava.
„ Mám jeden návrh.“ povedala som keď preskočil rieku ako nejakú mláku. V tom mi niečo napadlo. Nemusím použiť svoju moc. Môžem sa rovno stať upírom. Lucas ma môže premeniť. A keď s tým nebude súhlasiť, môže aj Alex alebo Kevin.
„ Mám sa začať báť?“ opýtal sa zvedavý mojím návrhom. Zatvárila som sa ostýchavo s trochou strachu. Všimol si to, pretože hneď aj on zmenil výraz tváre. No, jeho tvár stále pôsobila tak bezchybne. Za to moja...
„ Neviem. Je to na tebe.“ povedala som. Namiesto neho, som sa ja začala báť poriadne. Čo keď s tým nebude súhlasiť?
„ Tak hovor, nech to už máme za sebou.“ povedal.
„ No,“ začala som „ čo by si povedal na to, keby som sa stala upírom?“ opýtala som sa. Zaskočilo ho to, pretože sme zastavili a položil ma na zem. Pozrel sa mi do očí a ja som v jeho očiach uvidela bolesť. Zastavili sme v lese. Medzi stromami. Pozrela som sa naňho a čakala som na jeho odpoveď. Hľadal správne slová, pretože bol chvíľu ticho.
„ To v žiadnom prípade!“ nakoniec povedal. Ustúpil odo mňa o tri kroky a buchol do stromu. Ten okamžite spadol na zem. Pozerala som sa na to s vyvalenými očami. Zrazu bol v pol sekunde tesne pri mne. Pozrel sa mi do očí a videl v nich strach, bolesť a silnú túžbu potom, aby som sa stala upírkou.
„ Eve, toto ti nedovolím.“ zachripel.
„ Lucas, prečo?“ opýtala som sa.
„ Pretože, ti nedovolím prísť o dušu. Byť upírom, má aj svoje nevýhody. A ja ti nedovolím zničiť sa.“ povedal a vôbec sa neusmieval. Čakala som, že to dovolí.
„ Lucas, ja sa nezničím. Ja proste, len chcem byť s tebou navždy. A nie ako stará babka na smrteľnej posteli. Bolo by to zvláštne, keby si išiel po ulici s takou dôchodkyňou na vozíku. Mysleli by si, že som tvoja babička. Lucas. Ja chcem s tebou byť už navždy. Ale ako mladé dievča...“ povedala som mu úprimne. No, jeho to nepresvedčilo.
„ Nie, ty nikdy upír nebudeš. A mne je jedno čo ľudia hovoria. Milujem ťa a aj budem takú aká si. Ale upír, s teba byť nemôže. A ja to nedovolím.“ stál si na svojom.
„ To je jej rozhodnutie.“ prišiel Alex.
„ Nepleť sa do toho Alex.“ odbil ho Lucas. Pozrela som sa na oboch vražednými pohľadmi. No, nezabralo to.
„ Nemáš čo za ňu rozhodovať. Keď to chce, tak to dostane.“ povedal Alex a pristúpil o krok bližšie. Lucas urobil to isté. Reflexne som medzi nich natiahla ruky, keďže som stála medzi nimi. Odhodilo ich oboch najmenej päť metrov ďalej. No, ani nie v sekunde boli obaja späť. Znova som sa na oboch pozrela vražedne a neústupne.
„ Prestaňte!“ skríkla som na nich. No, obaja stáli v obrannom skoku a vrčali na seba. Radšej, som o krok ustúpila. Obaja mali hnusné oči. Plné nenávisti. Bolo jasné, že po sebe vyskočia. Rýchlo som zavrela oči a vytvorila som okolo seba akési obranné pole. V tom momente, keď po sebe išli skočiť, som medzi nich skočila ja a oboch znova odhodilo. Lenže tentokrát omnoho ďalej. Usmiala som sa, keď som urobila znova niečo nové. Síce sa zranili, no, len na dve sekundy. Ich schopnosť rýchlo sa vyliečiť, nikdy nespí. Ďalšia vec, ktorá sa mi na upíroch páči. Ale, aspoň sa nepozabíjali.
Pribehla som k Lucasovi.
„ Si v poriadku?“ opýtala som sa bez strachu o jeho existenciu. Neprekvapovalo ho to.
„ Som v pohode.“ povedal a vstal. Zakričala som na Alexa.
„ Alex, si v poriadku?“ opýtala som sa takisto bez strachu o jeho existenciu.
„ Áno.“ v sekunde bol pri mne a povedal mi to osobne.
Čoraz viac, chcem byť upír. Až teraz si to uvedomujem. Je to také... fascinujúce. Ja sa musím stať upírom. Ak ma nepremení Lucas, tak to urobí niekto iný. Tak som sa spýtala Alexa na jeho názor.
„ Ty si čo o tom myslíš?“ opýtala som sa ho a Lucas mi naznačil perami: Nie.
„ Podľa mňa, je to tvoje rozhodnutie. A ak to chceš, nemôže ti to nikto zakázať. Takže, ak to chceš, súhlasím.“ povedal Alex a usmial sa na mňa. S jeho odpoveďou som bola spokojná, takže som mu úsmev opätovala. Pozrela som sa za Alexa, aby som videla ako sa tvári Lucas. No, on tam už nebol. Ale počula som veľký buchot trochu ďalej od nás. Typujem, že spadol ďalší strom. Zamračila som sa. Alex si to všimol a povedal.
„ Neboj, jeho to prejde.“
„ Dúfam.“ vzdychla som si.
„ Takže, ideme trénovať?“ opýtal sa Alex a celý žiaril.
„ No, chcela som, aby bol pri tom aj Lucas.“ povedala som.
„ Lucas, vráť sa.“ dodala som tým istým tónom, akým som sa rozprávala s Alexom. Počul to, pretože sa vrátil. Pozeral sa na mňa s obavami v očiach. Chcela som sa za ním rozbehnúť a silno ho objať, no bála som sa jeho reakcie.
„ Necháme to na inokedy.“ povedala som keď už bol pri nás.
„ Dobre.“ povedal a chytil ma za ruku. Jemne, akoby som bola z porcelánu, ma zobral do náručia. Alex sa na to len nespokojne prizeral.
Prešli sme ešte asi tri minúty a zastali sme na tej istej čistinke, ako včera. Položil ma a pozrel sa mi rovno do očí. Stále v nich mal trochu hnevu. No, stále to boli tie prekrásne oči, ktoré sa vedia pozerať aj milo, súcitne, úprimne, zamilovane,.... a je na to veľa výrazov.
„ Takže, s čím začneme?“ opýtala som sa. V tom prišla Kelly. Zarazila som sa. Pristúpila som o krok bližšie k nej. Ona o krok ustúpila. No krok so mnou urobil aj Lucas a jemne, ako vždy, ma chytil okolo pásu.
„ Prišla nám pomôcť.“ povedal Lucas.
„ Vy ste sa dohodli, že tu bude?“ opýtala som sa.
„ Áno.“ krátko odpovedal Lucas.
„ A prečo ste mi to nepovedali?“ opýtala som sa prekvapene- neprekvapene.
„ Pretože, by si s tým nesúhlasila.“ povedal Lucas. No, mal pravdu. Nesúhlasila.
„ Nesúhlasila, ale aj tak.“ povedala som sa potriasla som hlavou. Vyslobodila som sa z Lucasovej ruky a šla dozadu. Postavila som sa vedľa Alexa.
„ S čím začneme?“ opýtala sa Kelly.
„ S tebou. Môžeme, napríklad vyskúšať, ako dlho vydržíš ležať na zemi v ukrutných bolestiach.“ odvrkla som jej a počula som, ako sa Alex zasmial. Pozrela som sa naňho a hneď prestal.
„ Eve!“ zvýšil tón Lucas.
„ Čo je? Prečo ju vždy obraňuješ?“ opýtala som sa nervózne. Vlastne som to zavrieskala.
„ Ja ju neobraňujem! Len nechcem, aby ste sa pozabíjali.“ povedal a vykročil ku mne.
„ Samozrejme.“ povedala som a otočila som sa na Alexa.
„ Na čo tu je?“
„ Preto je tu aj Kelly aj Lucas, pretože, máš živú inšpiráciu. Kelly použije na Lucasa svoju schopnosť a tvojou úlohou bude, ochrániť ho. Lenže, bez Margaritty.“ povedal a odopol mi Margarittu z krku. Zarazila som sa z dvoch vecí. Po prvé, Kelly má schopnosť? Po druhé, bez Margaritty?
„ Ona má nejakú schopnosť?“ opýtala som sa prvú otázku.
„ Áno, mám.“ odpovedala mi Kelly. Snažila som sa ju ignorovať, aby Lucas nemal nervy. Zhlboka som dýchala. A podarilo sa mi to.
„ Akú?“ opýtala som sa Alexa. Vedela som, že zas mi odpovie ona.
„ To je ďalšia tvoja úloha. Zistiť akú.“ samozrejme, Kelly mi odpovedala.
„ Super.“ vzdychla som si.
„ Tak začneme.“ povedal Alex a ustúpil ďalej. Začala som sa báť. Akú má schopnosť? A čo ak ho nezachránim a ona mu ublíži?
Lucas ma zodvihol a položil na miesto, také, aby som sa nezranila. Takže, riskujeme jeho život. Mala som slzy v očiach pri tejto myšlienke.
„ Neboj sa. Budem v poriadku.“ povedal mi Lucas, keď ma položil. Jemne pobozkal na vlasy a kým som sa spamätala, bol pri Kelly a pripravoval sa.
Alex im dal znamenie a oni začali. Rýchlo som sa rozbehla, aby som sa najprv pozrela, ako sme na tom. Zarazilo ma, keď som uvidela, čo z ním robí. Okamžite, som sa na ňu pozrela, a ona sa zvíjala v bolestiach. Ležala na zemi a ja som nič iné nevnímala len to, že ho skoro zabila. Jej schopnosť je taká, že dokáže vecami hýbať aj bez toho, aby sa ich dotkla. Proste len trošku vysunie ruku a vec na ktorú sa pozerá vzlietne a ona ju posúva podľa svojich predstáv tam, kam chce. Môže s tou vecou robiť hocičo. Do Lucasa práve hádzala drevené koli. No, našťastie, nie do srdca, ale len do rúk a do nôh.
Zvíjala sa na zemi až do vtedy, dokým mnou Lucas nezatriasol.
„ Eve, dosť! Veď ju zabiješ!“ skríkol Lucas. Okamžite som ustúpila o pár krokov. Pozrela som sa na Lucasa. V tom momente sa už netriasla na zemi ako predtým. Už sa nehýbala. Zľakla som sa, že som ju zabila. Tak som k nej rýchlo pribehla. Totálne som ju vyšťavila. Len tam tak nehybne ležala. Na pokožke mala samé žilky. Zľakla som sa ešte viac. Niečo vo mne mi hovorilo, aby som nad ňou vystrela ruku a sústredila sa. Zavrela som oči a necítila som vôbec nič. Nič iné som nevnímala len ju a to že ju musím zachrániť. Netuším prečo, veď som sa ju už pokúšala zabiť. No, proste som musela. Asi po pätnástich sekundách som cítila jej dych na svojej ruke. Uvedomila som si, že som ju zabila a hneď na to aj oživila.
Len som tam sedela na pätách a nič som nevnímala. No, len úľavu, že som ju oživila.
Zrazu som zacítila niečo mokré na svojich lícach. A videla som hmlisto. Uvedomila som si, že plačem. Slzy mi tiekli, no ja som to ani nevnímala.
Postavila som sa. Videla som ich všetkých hmlisto. No v sekunde som videla len zem.
Blog
Komentuj
2 komenty k blogu
1
elsi
26. 3.marca 2011 00:59
velice interesting
Napíš svoj komentár