„ Je možné, že by bola taká silná?“ opýtal sa Alex.
„ Veď si to videl.“ odpovedal mu Lucas zamyslene.
„ Čo ešte môže vedieť?“ opýtal sa Alex, ale skôr to vyzeralo, že len nahlas premýšľa. Ani som sa nepohla. Chcela som počuť o čom sa rozprávajú. Možno povedia niečo, čo neviem.
„ Netuším. Ale veľa vecí. Určite, že kopu vecí. Veď je Gracenová.“ povedal Lucas.
„ No, to je. Povedz mi jednu vec. Ty si vedel že jej mama žije, však?“ opýtal sa Alex. Napla som uši ešte viac.
„ Áno, vedel.“ povedal a ja som sa zarazila. Prečo mi nič nepovedal?
„ A prečo si jej nič nepovedal?“ opýtal sa Alex. Akoby mi čítal myšlienky.
„ Pretože, jej mama nechcela, aby vedeli že žije. Myslela si, že ich tak ušetrí. No, nie je to tak.“
„ Vieš kde je?“ opýtal sa Alex. Začínam ho mať rada.
„ Áno, viem.“ povedal Lucas.
„ Kde?“
„ V Taliansku. Dáva pozor na Emirtas.“ povedal Lucas a ja som od prekvapenia spadla z postele. Ani nie v sekunde boli obaja pri mne.
„ Si v poriadku?“ opýtal sa ma Lucas.
„ Nie, nie som. Ty si celú tú dobu vedel, že mama žije a nič si mi nepovedal?“ opýtala som sa zo slzami v očiach. Chytil ma za ruku.
„ Načúvať je neslušné. Ale áno vedel.“ povedal a pozeral sa na mňa prázdnym pohľadom. No, v tých mojich, bol smútok, hnev, sklamanie,...
„ Prečo si mi to nepovedal? Je ti jasné, že ak by si mi to povedal, mohli sme tomuto všetkému zabrániť. A mama mohla byť pri mne...“ zasekla som sa a on si ma položil na svoju hruď. Stále tomu nerozumiem. Prečo mi nič nepovedal? Ako mi to mohol tajiť? Keby mi to povedal, nemusela som sa od nich sťahovať. Ani Sophie. A vedela to aj teta Liz. A nič nám nepovedali. Myslím si, že som mala právo vedieť to. Ale prečo nechcela aby sme to vedeli? Týmto nás neochránila. Len nám spôsobila bolesť. Celých päť rokov sme žili v tom, že je mŕtva a zrazu zistíme, že nie je? Bolo to od nej kruté. Hrozne ma bolelo, keď som „zistila“ že je mŕtva. A aj Sophie.
„ Eve, chcela vás chrániť. Preto sa jej to zdalo ako správne riešenie. Myslela si, že keď odíde, tak vás ochráni. Pred upírmi. No, mýlila sa.“ povedal Lucas zamyslene. Pritúlila som sa k nemu ešte silnejšie, než si ma on pridržiaval.
Všimla som si, že je ráno. Ja som znova prespala celý deň. Spomenula som si na včerajšok. Zachvela som sa. Zabila som ju a hneď na to aj zachránila. A vlastne, kde je?
„ Kde je?“ opýtala som sa. Obaja vedeli, koho myslím.
„ Išla niečo zistiť.“ povedal Alex. Držal si od nás odstup. Usmiala som sa.
„ A čo? A kam?“ odsunula som sa od Lucasa a opýtala som sa ho.
„ No, chcela zistiť, koľko príde čarodejníc na náš boj. Ak sa to dá nazvať čarodejnice.“ povedal a zamyslel sa.
„ Ona ich išla hľadať? A sama?“ opýtala som sa ešte viac prekvapená. Netuším, prečo mám o ňu starosti. Ale, keď ich išla hľadať, znamená to, že chce bojovať. Vlastne, som zabudla, že bude bojovať za Alexa a Lucasa.
„ Nešla sama. Je s ňou Kevin a Lilly.“
„ Čože? Lilly? Ste normálny? Prečo ste ju tam pustili?“ kričala som na nich. Začala som sa klepať.
„ Eve, ona sa naučila narábať s Margarittou. Preto išla s nimi. A je otázkou času, kedy sa s ňou naučí narábať aj Emily.“ vysvetlil mi Lucas. Vyvalila som naňho oči. Asi päť sekúnd som nedýchala a potom som zo seba dostala.
„ A je to tu. Už riskujeme ich životy.“ premýšľala som nahlas.
„ Eve, ako som ti už raz povedal, všetko bude v poriadku.“ sadol si vedľa mňa Alex a jemne ma objal. Na krátko som si oňho oprela hlavu a zašepkala som.
„ Ako som ti už raz povedala, nie nebude.“ odsunula som sa od neho a pritúlila som sa k Lucasovi. Tam sa aj tak vždy cítim bezpečne. V jeho objatí. Jemne ma hladkal po chrbte.
„ Eve, Alex má pravdu. Kým si tu s nami, nič sa ti nestane. A ani Sophie, ani Emily a ani Lilly.“ povedal a pobozkal ma na vlasy. Na chvíľu som sa usmiala a potom som povedala.
„ Lucas, toho sa nebojím. Ja sa bojím práve o vás. A o ostatných. O všetkých, ktorý budú riskovať životy, kvôli nám. Kvôli mne a Sophie.“ povedala som a z oka mi vyhŕkla jedna slza. Jedna jediná, ktorú mi aj tak utrel Lucas. Povzdychol si. Vie, že nemá význam sa so mnou hádať.
V tom do izby pribehla Sophie. Alex rýchlo odskočil z postele a Sophie zaujala jeho miesto. Zľakla som sa.
„ Sophie, čo sa stalo?“ opýtala som sa jej keď mi skočila rovno do náručia.
„ Eve, bojím sa. Mala som hrozný sen a cítim, že sem niekto ide.“ povedala Sophie a triasol sa jej hlas. Alex s Lucasom sa na seba krátko pozreli a potom zmizli.
„ Sophie, aký si mala sen?“ opýtala som sa jej.
„ Snívalo sa mi, najprv o nejakom dievčati a potom o nejakom mužovi.“ zarazila som sa.
„ O dievčati? Porozprávaj mi o nej.“ povedala som jej a pritisla som si ju silnejšie.
„ No, bola veľmi pekná. Mala hnedé, brčkavé vlasy a zelené oči. Po pravde, pomýlila som si ju z princeznou.“ hovorila stále zo strachom. Striaslo ma. Ja som predsa mala ten istý sen.
„ A aký muž?“
„ No, ja neviem. Čakal na mňa. A keď som ho uvidela z blízka, mala som pocit, že ho dobre poznám. Netuším prečo. Mala som pri ňom pocit bezpečia a pri tom som sa ho neuveriteľne bála. Tým je to ešte čudnejšie.“ povedala zamyslene.
V tom sa pred otvorenými dverami do mojej izby niekto objavil. Sophie sa zľakla tak, že až poskočila. Bol to nejaký muž.
„ Eve, to je on.“ povedala mi veľmi šepky. Približoval sa k nám veľmi pomaly. Akoby, si vychutnával pohľad na nás. So Sophie som sa schúlila do rohu postele. Tak, aby ona nevidela čo sa dialo. Ja som sa naňho pozerala, ale netuším prečo som nič neurobila. Netuším prečo som aspoň nezačala kričať.
Mala som presne taký pocit, aký opisovala Sophie vo svojom sne. Mala som pocit, že ho dobre poznám. A pritom som z neho mala neuveriteľný strach.
Pomaly, ale isto sa k nám približoval. Začala som sa triasť. Ten muž bol mohutný. Veľký, silný, urastený. Hnedé oči, čierne vlasy. Vyzeral tak na štyridsať. Pozeral sa na nás, akoby nás poznal.
Už bol pri mojej posteli, keď sa zastavil a usmial sa. Sophie sa obzrela. Celá sa triasla. Ani ona zo seba nedokázala vydať ani hláska. Pozerali sme sa naňho obe zo strachom.
V tom niečo rýchlo prebehlo po izbe. Mne a Sophie došlo čo. Alebo teda kto. V tom momente ten muž zmizol. Obe sme si vzdychli.
„ Ach.“
„ Bože, tak som sa bála.“ povedala Sophie.
„ Ja tiež.“ priznala som. Došlo mi, že to bol upír. Keď sem prišiel raz, určite sa vráti. Ten, kto prebehol po izbe bol Alex. Zistila som to podľa toho, že sa zastavil pri gauči. Mal vystrašený pohľad.
„ Ste v poriadku?“ opýtal sa a kľakol si k posteli.
„ Áno. Ale, kto to bol?“ opýtala som sa. Zamračil sa.
„ Netuším.“ povedal a pozrel sa na mňa zamysleným pohľadom.
„ Sophie, môžeš ísť k Emily? Nič jej nehovor. Ani tete Liz. Toto sa nesmú dozvedieť. Prosím ťa, nič im nehovor. Nechceme predsa, aby si robili väčšie starosti ako doteraz. Dobre?“
„ Dobre.“ povedala a snažila sa nahodiť oslnivý úsmev. Sledovala som ju ako odchádza.
„ Odkiaľ Sophie vedela, že sem niekto ide?“ opýtala som sa Alexa a prisunula som sa ku kraju postele, pri ktorom sedel.
„ No, aj ona má moc Gracenových. Zabudla si? Ste sestry.“ povedal a sadol si vedľa mňa.
„ Och bože. A kde je Lucas?“ opýtala som sa. Začínam mať strach.
„ No, išiel sledovať toho upíra, čo tu práve bol. Ja som ho odstrašil a on ho sleduje.“ zarazila som sa. Nedokázala som mu na to nič povedať. No, v duchu som mala až príliš slov. A nie veľmi pekných.
„ Eve, nič sa mu nestane. On je perfektný stopár. Je to jeho ďalšia schopnosť.“
„ Nič mi o nej nehovoril.“ povedala som a pozrela som sa naňho zarazene.
„ Totiž, on ju objavil len prednedávnom. On je ešte mladý upír. Až postupom času sa mu budú objasňovať schopnosti.“ povedal a jemne sa usmial.
„ Aj tak mám oňho strach.“ povedala som takmer nečujne. No, vedela som, že on to počuje. Prečo mi niektoré veci dochádzajú až tak neskoro? Napríklad, spomenula som si na Alexov rozhovor s Lucasom. Kto je tá Emirtas? Musela som sa ho opýtať.
„ Alex, kto je Emirtas?“ pre efekt som nadvihla jedno obočie.
„ No, ona je niečo ako princezná a ochránkyňa všetkých bytostí na tomto svete. Od upírov až po vlkolakov a ľudí.“ povedal a ja som sa naňho pozrela z vyvalenými očami.
„ Preboha! To sú aj vlkolaci?“ opýtala som sa znova prekvapene. Len sa čudujem, že sa potom všetkom ešte dokážem prekvapiť.
„ Eve, je veľa nadprirodzených bytostí na tomto svete. Nie sme jediný. A Emirtas ani nie je princezná. Je zhoda okolností, že má šľachtický titul. Čistá náhoda.“ povedal.
„ Alex, teraz mi povedz čistú pravdu. Ty si vedel o tom, že Lucas vie že moja mama žije, však? A vedel si aj to, že som hore. Preto si sa na to opýtal.“ došlo mi. Znova trochu neskoro. On chcel, aby som sa nahnevala na Lucasa.
„ No, vedel. Ale odbočili sme od témy.“ povedal a ja som sa zamračila. Ale, nech je po jeho. Ak sa chcem niečo dozvedieť, musí byť po jeho.
„ Ako si to myslel, že je čistá náhoda to, že má šľachtický titul?“
„ No, ochránkyňa je vyvolená už od narodenia. Nemôže s tým nič urobiť. Tesne po jej narodení, ju musia odniesť do zámku.“
„ A ten zámok je v Taliansku, však?“ opýtala som sa aj keď som poznala odpoveď.
„ Áno, je. Chceš sa ešte niečo opýtať?“ opýtal sa ma.
„ No, vlastne, áno. Prečo je mama teraz pri nej a nie pri svojich dcérach?“
„ Pretože, princeznú musí ochraňovať jedna z Gracenových. Ona ochraňuje Emirtas a ty alebo Sophie budete v budúcnosti ochraňovať ďalšiu princeznú, ktorá bude vyvolená. Vyvolené, sú napísané v knihe Vyvolených, pochopiteľne. V knihe Vyvolených, je napísaná celá budúcnosť. A vlastní ju vždy princezná.“ odpovedal mi.
„ Ešte koľko vecí sa dozviem? Počkať. Veď aj teta Liz je Gracenová. Prečo ona nemá moc?“ opýtala som sa. Nerozumiem prečo sa na všetko pýtam Alexa. Teda, on vie viac než Lucas, pretože je starší. Tak v tom budem pokračovať.
„ No, Elizabeth mala moc. Keď bola tak stará ako ty. No, potom sa malo rozhodnúť, kto bude chrániť princeznú. Rozhodovala o tom rada Starších. Vybrali nakoniec tvoju matku, takže Elizabeth stratila moc.“
„ Páááni! Prečo, som o tom nikdy nepočula? A prečo, keď som žila ešte s mamou, tak ani vtedy som nič netušila? Moment. Stará mama Kerri tiež chránila princeznú?“ preboha. Som totálne šokovaná. Uvedomila som si, že som sa nikdy nezaujímala a históriu našej rodiny. To bola chyba.
„ Áno. Fakt sa čudujem, že o tom nič nevieš. Ty si si celý život myslela, že si normálny človek? Vôbec si netušila, že ťa pozná celý svet? Myslím nadprirodzené bytosti.“
„ Mňa pozná celý svet nadprirodzených bytostí? A to som si myslela, že to už horšie byť nemôže.“ povedala som prekvapene. Tak ja som fakt mimo. Ja celý svoj život žijem v klamstve. Najprv toto s mojou drahou mamičkou a teraz sa dozviem, že nie som normálny človek. No, to som vedela už pred tým, ale myslím to tak, že vlastne ani nie som človek. A vie o mne polka sveta. A aj o celej mojej podarenej rodinke.
„ Áno, pozná. Všetci tí, čo nie sú ľudia. Vlastne, ani nie že ťa poznajú, ale vedia o tom, že žiješ. Celých sedemnásť rokov.“
„ Aha. No, takže som populárna už v útlom veku. Pekne. Alex, môžem sa ťa niečo opýtať?“ opýtala som sa a odsunula som sa od neho. Sadla som si do tureckého sedu.
„ Pýtaj sa.“
„ Ako dlho si už upír? A ako si sa premenil?“ opýtala som sa tak trochu ostýchavým tónom. Chvíľu hľadal správne slová a potom sa zatváril bolestne. Na chvíľu som začala ľutovať to, že som sa ho na to opýtala.
„ No... tak odpoveď na prvú otázku znie, už stoštyridsaťsedem rokov. Je to dlhá doba. Ja viem. A na začiatku to bola aj nuda. No, potom sa mi začal život obracať. Ale to je iný príbeh... A odpoveď na druhú otázku. No, upírom som sa stal presne štrnásteho decembra tisíc osemsto šesťdesiat tri. Chceš aby som ti povedal ako to presne bolo?“ opýtal sa ma. Bola som zhrozená jeho vekom. Ale veľmi ma to zaujímalo.
„ Hovor.“ povedala som a nahodila som výraz zvedavosti.
„ No... bol krásny slnečný deň v Dovery. Dover je v USA. Tak ako každý deň, aj vtedy som sa rozhodol vyraziť z mojej rezidencie na menšiu prechádzku do lesa. Miloval som, ten čerstvý vzduch. Po tej hodinovej prechádzke, som sa vrátil do môjho paláca...“ skočila som mu do reči.
„ Ty si bol šľachtic? Mal si palác? Páni.“ povedala som očarená jeho minulosťou.
„ Áno, ale neskáč mi prosím do reči. No, takže som sa vrátil a pred mojím palácom na mňa čakala jedna dáma. V tej dobe boli ešte dámy. Poznal som ju. Theresia. Prekrásna, mladá, šľachtička. No, vtedy keď som ju poznal, nevedel som jej tajomstvo. A to ma zahnalo do nesmrteľnosti. Ona bola upír. A vlastne ešte stále je. Prišla preto, aby ma premenila. Aby so mnou strávila celý svoj zvyšok nesmrteľnosti. No, ale, ja som to nedokázal. Veď, kto by toto urobil z lásky? Takto zabil dušu svojej akože milovanej osobe.“ slová sa z neho valili. Hovoril mi to všetko s takou bolesťou.
„ Preboha! To je hrozne sebecké a hnusné.“ povedala som a jemne som ho objala.
„ Ale, vlastne som jej za to aj vďačný. Ak by ma nepremenila, tak by som tu dnes určite nebol.“ povedal a hrdo sa vystrel. Odtiahla som sa a trochu som sa zasmiala.
„ To je síce pravda. Alex, povieš mi ešte niečo?“ opýtala som sa.
„ To, čo ti Lucas nepovie? Chceš vedieť podrobnosti o premene, však?“ opýtal sa ma. To ma prekvapilo. Odkiaľ to vedel??
„ Páni! Si dobrý. Áno.“ povedala som mu a on sa zasmial.
„ No, ja neviem či by som ti to mal povedať ja.“ zaváhal. Odsunula som sa od neho.
„ Alex, súhlasil si s mojou premenou. A dobre vieš, že mi to neobjasní Lucas. Prosím Alex!“ prosila som ho. Pozrela som sa naňho prosebným pohľadom. A zabral.
„ Tak dobre, ale nesmieš povedať Lucasovi, že som ti niečo povedal. Dobre?“ opýtal sa.
„ Čestné skautské.“ povedala som a dala som si ruku na srdce. Obaja sme sa začali smiať.
„ Tak dobre. No, takže ak sa človek chce stať upírom, musí mať v sebe upíriu DNA. Buď krvou alebo slinami alebo pohlavným stykom. U každého človeka je to iné...“ skočila som mu do reči.
„ A ako sa to dá zistiť?“ opýtal som sa. Zistila som, že mu vadí keď mu niekto skáče do reči.
„ Eve, zas si mi skočila do reči. A to upír z človeka vycíti.“ povedal a usmial sa.
„ A čo cítiš zo mňa?“ opýtala som sa a hrdo som sa vystrela.
„ No, pravdu povediac s teba necítim nič. Je to neskutočne zvláštne, ale ja s teba nič necítim. Väčšinou cítim z každého niečo. No, s teba cítim len tvoju krv.“ povedal a zhlboka sa nadýchol. Na sekundu zavrel oči a potom sa na mňa pozrel pohľadom upíra. Zľakla som sa. Otočil sa hlavou nabok.
„ Prepáč.“ povedal a otočil sa späť. Už nemal okolo očí žilky. Nadýchla som sa a prikývla som.
„ Dobre, pokračuj.“ povedala som mu a upokojila som sa.
„ Fajn. Takže, človek musí zomrieť tragicky. To znamená, že nie prirodzenou smrťou, ale musí cítiť bolesť. A počas premeny naňho nesmie zasvietiť slnko. Ak zasvieti, počas svojej existencie nebude môcť chodiť von za slnečného svetla.“ povedal mi.
„ Aha. To znamená, že na teba a Lucasa pravdepodobne nezasvietilo slnko.“ začínalo sa mi to všetko vstrebávať.
„ Vyzerá to tak. Totiž, počas tej päť hodinovej premeny, človek nič nevníma. Dá sa to tak povedať, že je niekde medzi životom a smrťou.“ povedal mi a pozeral sa mi rovno do očí.
„ Páni. To je... tak zvláštne a neuveriteľné.“ hovorila som prekvapene. Je to akési zložité a dlho to trvá. Ale aj tak ma to neodradilo.
„ Ale aj tak sa chcem stať upírom.“ povedala som a Alex sa zasmial.
„ Veď ty si to ešte rozmyslíš.“ povedal a znova sa zasmial.
„ No, uvidíme.“povedala som a obaja sme sa zasmiali. V tom sa v dverách objavil Kevin a Lilly.
„ Ahojte.“ pozdravil sa im Alex.
„ Ahojte. Vy čo tu robíte? Tak záhadne sami.“ povedal Kevin a zasmial sa.
„ Ako čo to asi vyzerá?“ zasmial sa Alex. Má akúsi dobrú náladu.
„ No, pomlčíme.“ povedal Kevin a sadol si vedľa Alexa. Ja som prešla k Lilly, chytila som ju za lakeť a povedala som.
„ Poď od tých bláznov.“ a obaja sa začali smiať ešte viac.
Pri schodoch už nebolo počuť ich smiech. Zastavila som Lilly.
„ Tak ako ste dopadli?“ opýtala som sa jej.
„ Presvedč sa sama.“ povedala a potiahla ma na schody. Cez zábradlie som videla do obývačky. Na gauči sedeli asi desiati neznámy ľudia. Zarazila som sa.
Piati z nich boli muži a ostatné boli ženy. Takmer všetci boli neuveriteľne vysoký. A vyzerali tak vyspelo. V tom za menej ako sekundu bol jeden z nich pri mne na schodoch. Poskočila som.
„ Prepáč.“ ospravedlnil sa. No, on vyzeral mladí. Dokonca, vyzeral že je v mojom veku. A bol neskutočne vysoký. Mal prekrásne hnedé vlasy vyčesané dohora. Jeho oči neskutočne žiarili. Vyzeral ako z rozprávky. To je samozrejmé, keďže bol upír.
„ To je v poriadku. Už som si zvykla.“ odpovedala som mu asi po sekunde. Usmial sa na mňa. Prekrásne mu žiarili zuby. Jeho bezchybná krása mi pálila oči.
„ Ahoj. Som Ben. Ty si Eve, však?“ predstavil sa mi z úsmevom na perách. Neprekvapilo ma, že poznal moje meno.
„ Ahoj. No, som. Aj keď v poslednom čase, by som fakt nechcela byť sama sebou.“ povedala som mu. Jeho pohľad mi naznačoval, že ma veľmi dobre chápe.
„ Neboj sa. Všetko dobre dopadne. My ťa ochránime.“ povedal ešte stále s úsmevom.
„ Kiežby.“ povedala som a pozrela som sa na ostatných.
„ Ou, poď nech ťa zoznámim.“ povedal a chytil ma za lakeť. Jemne ma odniesol dolu schodmi. Niekedy mi fakt začína vadiť to, ako sa o mňa všetci neskutočne boja.
„ Takže, začnem babami. Toto je Mia, Amy, Taylor, Sonya a Zoe. A chalani, Phill, Connor, Jake a Matthew.“ hovoril a na každého ukazoval. Každý sa ako na pozdrav len usmial. No, až na Matthewa.
„ Ahoj.“ povedal a vykročil ku mne. Ľudskou chôdzou. Bolo mi jasné, že on nie je upír. Prekvapilo ma to.
„ Vlkolak.“ povedal a usmial sa. Vyvalila som naňho oči. Bola som totálne v šoku.
„ Aha.“ povedala som šokovane. On sa na mňa usmial. Aj vlkolaci majú taký bezchybný úsmev. Vlastne, sa od upírov ani veľmi nelíšia. Aj oni vyzerajú ako modely vystrihnutý z časopisu. Až na to, že upíri nie sú až taký opálený ako vlkolaci. Inak sú teoreticky rovnaký. Myslím tým, ich bezchybnosť a magickú silu, ktorú z nich cítim. Až teraz som si to uvedomila. Ja vycítim z človeka magickú silu. Preto som si to nikdy nevšimla, lebo žijem medzi samými nadprirodzenými bytosťami. Takže som si nemohla všimnúť rozdiel.
„ Ehm, prepáč. Som nezdvorilá. Teší ma. Mňa už stopercentne poznáš.“ povedala som bez nálady. No, on sa usmial.
„ Poznám. Prosím, volaj ma Matt.“ povedal.
„ Dobre, Matt.“ tentokrát som sa usmiala. Veľmi sa mi páčia Mattove oči. Sú také hlboké. A také neuveriteľne čierne. Z môjho obdivovania Mattových očí ma prebral Ben.
„ Poď si sadnúť.“ povedal a chytil ma za ruku. Vedela som, že ma chce on odniesť na gauč, tak som zakročila.
„ Nie, toto fakt zvládnem aj sama. Nie som invalid.“ povedala som a okamžite ma pustil. Potom o krok ustúpil aby mi urobil miesto. Tak som okolo neho prešla a sadla som si na gauč. No, on ma tam už čakal. Znova som poskočila.
„ Urobil som to znova, však?“ opýtal sa s menším ústupom.
„ Urobil.“ povedala som a prikývla som. On sa usmial.
„ Prepáč. Už si budem dávať pozor.“
„ Nie, nemusíš. Len si užívaj svoju rýchlosť.“ povedala som a on sa zasmial.
„ Tak fajn.“ povedal. Pozrela som sa na ostatných. Až teraz som si uvedomila, že máme dom plný modelov a modeliek. Zarazila som sa, keď som sa im pozrela do tvári. Oproti nim som až veľmi škaredá. Zapýrila som sa. Ben sa usmial.
Táto je fakt dlhá ale úžasná
Blog
Komentuj
8 komentov k blogu
1
katuska8808
26. 3.marca 2011 21:17
pravda
3
Bože ja tak milujem tieto scifi pribehy hroznéé no proste geniálne si to napísala
Napíš svoj komentár