„ Eve, čo je?“ opýtal sa šeptom. No aj tak som si všimla tie obavy.
„ Och bože! Už mi to dáva zmysel!“ vykríkla som. A rozbehla som sa do Sophienej izby. Otvorila som dvere a obaja spali. No Alex pri nej ležal tak, ako pri mne Lucas. Vbehla som do izby. Vtedy sa zobudil Alex.
„ Čo tu robíš? A musíš tak búchať?“ opýtal sa ešte rozospato šeptom. Vtedy dobehol Lucas.
„ Eve, čo ti dáva zmysel?“ opýtal sa nechápavo a ja som zapla svetlo. Sophie ešte rozospato otvorila oči a sadla si.
„ Čo sa stalo?“ opýtala sa a ja som si sadla na stoličku.
„ Ten muž. Ten čo bol vtedy u Kevina a čo si ho prenasledoval až do Gradary,“ povedala som a pozrela sa na Lucasa a on len prikývol, na znak toho, aby som pokračovala.
„ Vieš kto to je?“ opýtala som sa ho a on pokrútil hlavou.
„ Nie, totižto nemal som až toľko času, aby som to od neho zistil. Emirtas nás vtedy rozdelila. Ale o tom vieš.“ povedal a nechápavo sa pozeral raz na mňa, raz na Alexa a raz na Sophie. Pozrela som sa na všetkých striedavo a zahryzla som si so spodnej pery.
„ No, mám taký pocit, že to bol náš otec, Sophie.“ povedala som jej a jej sa striedali emócie v tvári. Lucas a Alex nadvihli obočie a vyvalili na mňa oči.
„ Nechápem teraz.“ prehovoril Alex, no Lucas sa tiež zapojil.
„ Nie, fakt to dáva zmysel. Prišiel sa na vás vtedy pozrieť, aby zistil ako sme všetci na tom. Ako pokračujeme s tréningom.“ premýšľal a ja som mu prikývla. A možno aj dnes vtedy v lese som to videla jeho.
„ Áno! To on je náš otec! Preto sme sa ho tak báli a pritom sme nevedeli nič urobiť preto, aby sme ho odstrašili. Ale to je choré.“ povedala a Alex ju objal.
„ Neboj sa! My sa oňho už postaráme a ochránime vás.“ povedal a ja som sa pochybovačne pozrela na Lucasa. On sa v tú istú chvíľu tiež na mňa pozrel a mykol plecami. Ja som sa zamračila a vstala som.
„ Dobre. Zajtra to všetko preberieme. Choďte ešte spať.“ povedala som a zhasla lampu.
„ Dobre.“ odpovedala Sophie a jej úsmev som si všimla vďaka mesačnému svitu, ktorý prúdil z otvoreného okna. Tiež som sa na ňu usmiala a zavrela na nich dvere. Lucas ma zobral za ruku a odviedol do izby. Obaja sme si sadli na posteľ vedľa seba.
„ Čo keď prehráme?“ opýtala som sa ho a obavy v mojich očiach si hneď všimol.
„ Toho sa bojím aj ja.“ povedal a zobral si moju tvár do svojich dlaní. Najprv sa mi len tak mlčky pozeral do očí. Úsmev sa mu na tvári striedal z obavami.
„ Bude to moja vina.“ zašepkala som a pri tej predstave mi prešiel mráz po chrbte. On mi pustil tvár, aby ma mohol ako utešenie objať.
„ Nie, to teda nebude. Ty nemôžeš za to, čím si.“ povedal a mne sa skotúľala jedna slza po líci.
„ Prečo nemôžem byť normálny človek? Tak veľmi chcem mať veľkú svadbu, veľký rodinný dom v ktorom by behalo veľa našich detí.“ zavzlykala som a oprela som si hlavu o jeho rameno. Cítila som, ako mu pri poslednej vete poskočilo srdce.
„ Aj ja, Eve. Aj ja. Lenže ty máš na výber. Môžeš všetko zahodiť za hlavu a začať odznova.“ prehovoril a pri poslednej vete si povzdychol.
„ A zabudnúť na teba? Nie! To budem radšej trpieť na Gradare.“ povedala som a vtedy som už nevedela zastaviť príval sĺz. Aj z Lucasa som cítila, ako ho toto všetko trápi.
„ Možno to tak bude lepšie. Možno by to bolo lepšie.“ zdôraznil poslednú vetu a ja som sa od neho odtiahla a zahľadela sa mu rovno do očí.
„ Nikdy! Ak by som mala žiť bez toho, aby som ťa nemala, umrela by som. Aj keby mi vymazali pamäť, vždy by som vedela, že mi niečo chýba. Že mi vzali kúsok zo mňa samej a nikdy by som už nebola celá.“ povedala som mu a on mi zotieral slzy. Tá jeho nežnosť je nenahraditeľná. Jeho láska ku mne je neskutočne veľká a moja láska k nemu prekračuje hranice medzi láskou až za hrob a láskou takou silnou, že by som zaňho aj položila vlastný život. A možno to aj budem musieť urobiť.
„ Eve, hrozne ťa milujem! Ani si nedokážeš predstaviť ako veľmi.“ zašepkal a pobozkal ma na vlasy.
„ Lucas aj ja teba! Hrozne veľmi ťa milujem!“ povedala som a pohladkala ho po líci. Ach bože! Ak sa mu niečo stane, ja to neprežijem! A už som sa rozhodla. Ak ten boj prežijeme, vzdám sa svojej moci kvôli Lucasovi. A ako sa často hovorí, budeme žiť šťastne až do smrti. Aspoň dúfam.
„ Lucas, už som sa rozhodla. Vzdám sa svojej moci a budem len normálny človek.“ povedala som a jemne som sa od neho odtiahla, aby som spozorovala jeho pocity.
„ Si si istá, že to chceš? A čo Sophie? Potom bude musieť byť ona v Gradare a starať sa o novorodené bábätko.“ povedala a ja som sa na chvíľu zamyslela.
Ako by to asi dopadlo? Keby sa trinásť ročné dievča, staralo o batoľa? A ja som predsa vždy chcela mať deti. Ale s Lucasom a ako normálny človek. No, Sophie by sa tiež trápila, že musí odísť a opustiť Alexa. Škoda, že o ničom nevie a nerozhoduje sa o tom teraz sama. Síce...
„ Lucas, mali by sme o tom povedať Alexovi a Sophie. Nemôžeme predsa rozhodovať za nich. A myslím si, že aj oni majú právo sa k tomuto vyjadriť. A ja nechcem Sophie ublížiť. To, že by mala od Alexa odísť navždy by ju zničilo.“ navrhla som a on na chvíľku premýšľal. Tak by som chcela vedieť, nad čím.
„ Máš pravdu. Musíme im o tom povedať. Ale Sophie by tam podľa mňa ísť nemala. No ani ty nie. Keď ťa stratím, neprežijem to!“ povedal a letmo ale za to nežne ma pobozkal. Bože! Všetko je také domotané. Odídem ja, ublížim Lucasovi a aj sebe. Odíde Sophie, ublíži sebe a Alexovi. Bolestne som sa zamračila.
„ Už nad tým nepremýšľaj.“ zašepkal Lucas a položil svoje čelo na to moje.
„ Kiežby sa to dalo.“ povedala som a on mi odsunul pramienok vlasov, ktorý mi padal do tváre.
„ Ale dá. Je ešte noc. Prosím ťa, ľahni si a ešte si pospi.“ poprosil ma a ja som pokrútila hlavou na znak nesúhlasu. Vtedy sa otvorili dvere do mojej izby. Obaja sme sa pozreli tým smerom, odkiaľ išlo vŕzganie dverí.
„ Ja... počul som váš rozhovor. Prečo ste nám nič nepovedali?“ vošiel do izby Alex a posadil sa oproti nám na stoličku. Ja som sa od Lucasa odtiahla a posadila sa do tureckého sedu.
„ Keď si si vypočul všetko vieš, že sa vám to chystáme oznámiť.“ povedala som a kvôli tej veľkej tme som si nevšimla ako sa zatváril.
„ Vysvetlite mi všetko už teraz a ja jej to potom vysvetlím spôsobom, aby ju to až tak nezničilo.“ povedal a vstal zo stoličky. Posadil sa k nám na posteľ. Mesačný svit mi pomohol odhaliť, že je totálne zničený. Prečo som si to nevšimla podľa jeho hlasu?
„ Fajn,“ začala som a on bolestivo prikývol.
„ Takže od začiatku hej?“ opýtala som sa a on znova prikývol.
„ No, vtedy keď bol Lucas až v Gradare, rozprával sa z Emirtas. Tá mu vysvetlila všetko čo mňa a Sophie čaká. Čo s toho už poznáš?“ opýtala som sa a znova pri tej predstave sa mi tentokrát zatriasol hlas. On sa zamračil a jeho čelo mi pripomínal pokrčený papier.
„ Akurát, že jedna z vás bude musieť odísť do Gradary a chrániť budúcu princeznú.“ povedal a aj jemu sa triasol hlas. Takéhoto som ho ešte nevidela. Takého zúfalého, plného bolesti... Povzdychla som si.
„ Áno. Ak to budem ja, budem musieť všetko opustiť a odsťahovať sa do Gradary. Ak to bude Sophie, tak bude musieť urobiť to isté. No a ak tam teda pôjdem ja, Sophie stratí svoju čarovnú moc a bude už len obyčajný človek. A takisto aj naopak. A budúca princezná by sa podľa všetkého mala narodiť už o necelé dva mesiace a my ani nevieme, kedy sa tu môže zjaviť Emirtas a prísť si po jednu z nás.“ rozvlykala som sa a oprela o Lucasovo rameno. Alex nič nehovoril, pretože si to všetko preberal v hlave, aby to správne pochopil. Aj upírom niekedy trvá dlho, kým na niečo prídu alebo niečo pochopia.
„ čiže, ja môžem hocikedy prísť o Sophie.“ nakoniec zo seba dostal zo šeptom. Vstal z postele a nervózne sa prechádzal po izbe.
„ Veď musí byť niečo, čím by sme to mohli zastaviť alebo niečo čím by sme to mohli vyriešiť aj bez toho, aby jedna z vás odišla.“ opakoval si stále pre seba. Bol taký zmätený a zničený, že som len čakala, kedy sa zosype.
„ Ja sa na to snažím prísť už od začiatku, no zatiaľ som na nič neprišiel. Vždy to bude musieť byť jedna z nich, Alex.“ prehovoril Lucas a zhlboka sa nadýchol.
„ Nie, veď sa to musí niečím vyriešiť.“ povedal Alex a stále sa po izbe prechádzal.
„ Alex, si zničený. Choď k Sophie a vyspi sa. My to tu ešte budeme riešiť.“ povedala som a on sa zastavil. Pozrel sa na mňa a zatváril sa veľmi zničene a s bolesťou zároveň.
„ Tak dobre. Ale zajtra to ešte poriešime.“ povedal a obaja sme mu prikývli. O sekundu na to si zničene vydýchol a už ho nebolo.
„ Čo budeme preboha robiť?“ opýtala som sa, keď sa za Alexom privreli dvere.
„ Zatiaľ to netuším. Ale choď si aj ty ešte ľahnúť. Ja nad tým ešte budem premýšľať.“ presviedčal ma. Zo začiatku som sa síce nedala, no potom ma presvedčil a ja som si ľahla. On si ku mne ľahol tak ako predtým a hladkal mi vlasy. Bože ako to všetko len dopadne? Toľko veľa otázok a na žiadnu z nich tu nie je odpoveď.
Asi po piatich minútach som zaspala.
Blog
Komentuj
2 komenty k blogu
1
maciatko0985
14. 5.mája 2011 12:07
supééér
Napíš svoj komentár